Dreaming ergo living

Jedenásta kapitola

2011-12-24T11:54:00.000+01:00

Ho-ho-ho. Merry Christmas. Tento rok úplne špeciálny darček.
Uvedomujem si, že je to šialené, a že väčšina z vás si to už ani nepamätá. Ale nakoniec predsa, po dvoch rokoch a deviatich mesiacoch (!) prichádza nová kapitola k Siriusovi. Asi sa vám bude zdať príšerné useknutá a poviete si, že by ste si zaslúžili viac, ale ... berte to iba ako znamenie toho, že som sa konečne odhodlala túto poviedku dopísať. A ďakujte nude na mojich španielskych hodinách prekladu.
Šťastné a veselé všetkým mojím verným čitateľom.
XOXO Miriela

11. Kapitola

„Tak?Aký je teda verdikt?“ spýtal sa na druhý deň Sirius, potom ako mu dievčatá tieždali prečítať onú teóriu. Jeho oči však pohľadom vyhľadali Samanthu. Očnémukontaktu s Daínou sa zatiaľ úspešne vyhýbal a ona mu to svojímzarytým hľadením do zeme značne uľahčovala.

„Pravdu?Neviem.“ Priznala Sam.

„Ale aksom to správne pochopila a tá teória funguje, čo nevylučujem, pretože potvojom zjavení sa tu, je už možné asi naozaj všetko, znovu sa vrátiš do svojhosveta. Keď sa odohrá celý príbeh a znovu ťa tam budú potrebovať, lebo sato celé začne od začiatku...“ pokračovala.

„No ajja som to tak nejako pochopil, ale kedy to bude?“ dožadoval sa slamky, ktorejby sa mohol chytiť.

„Ktovieako rýchlo plynie čas vo svete Harryho Poterra v porovnaní s naším.“Takmer nečujne sa ozvala Daí a smutne pokrútila hlavou. Stále všaknezdvihla svoj pohľad od neskutočne zaujímavej nemocničnej podlahy.

„Chápem.“Vydýchol Sirius.

„Daía nedalo by sa...“ začala Sam, no Daína jej rázne skočila do reči.

„Nedalo!“

„Ale jasi myslím, že možno aj...“ znova začala, no Daí tak zúrivo pokrútila hlavou ažSamanthou trhlo a stíchla.

„Uniklomi niečo dievčatá?“ ozval sa znova Sirius a po prvýkrát pozrel na Daínu.

„Nič, čoby malo reálnu šancu.“ Odvetila ešte stále dosť zostra a opätovala mupohľad. Nemala to však robiť, lebo sa ihneď začala topiť v jeho očiach.

„Povedzmi, o čo ide.“ Žiadal a prepaľoval ju pohľadom.

„Ja...ja...nie,nemôžem, je to hlúposť.“ Znovu len pokrútila hlavou a pohľadom vyhľadalaSam. Dúfala, že jej pomôže. Tá však zamyslene pozorovala Siriusa až napokonurobila krok k nemu a povedala:

„Vieš,ja si myslím, že podľa tej teórie by aj náš svet mal byť len príbehoma ako taký by sa mal dať ovplyvniť.“ Daína nesúhlasne vzdychla.

„Akoovplyvniť?“ hltal Sam odrazu Sirius pohľadom.

„Spísaťcelú túto našu históriu tvojho zjavenia sa a spraviť si vlastný koniec...Zariadiť, aby si tu zostal už navždy. Ak je to to, čo naozaj chceš, samozrejme.“Siriusov pohľad okamžite zablúdil späť k Daíne. Je zostať to, čo naozaj chcem? Chcem. Ale chce to aj ona?

„Tebenačisto preskočilo!“ bol mu odpoveďou Daínin výkrik, ktorý adresovala Samanthe.

No ten,kto sa zatváril ublížene bol Sirius. Takžema tu nechce. Pomyslel si skrúšene.

Daína sito však nevšímala a rozhorčene pokračovala:

„Anepýtaj sa ma, že prečo. Veď vôbec netušíš, čo by sa mohlo stať. V najlepšomprípade by to vôbec neovplyvnilo náš svet, ale stvorilo ďalší, ale vieš, čo bysa mohlo stať v tom najhoršom? Naozaj si neuvedomuješ, žeby to mohlo úplnezničiť oba naše svety? Ak je osud každého stvorenia naozaj vopred daný, nehodnosa s ním zahrávať. Nech by to bolo človeku akokoľvek proti srsti či mu tozlomilo srdce...“ dokončila už celkom potichu a znovu sklonila pohľad dozeme.

„Myslíš?To mi nenapadlo.“ Priznala smutne Sam a zmätene pozrela na Siriusa.

„Takpotom vážne neviem, čo ďalej.“ Adresovala mu.

„Hmm,ani ja, ale každopádne, mali by sme to vymyslieť čím skôr, pretože zajtra ránoma chcú odtiaľto prepustiť.“ Povedal a neisto pozrel smerom k Daí.

„Kampotom pôjdem ak budem stále v tomto svete?“ bola to skôr rečnícka otázka,no tak ju prepaľoval pohľadom, že naveľa len odlepila oči od zemea pozrela sa naňho.

„Chcešpočuť, že k nám?“ jej otázka mala trpkú príchuť.

„A čo akáno?“ šepol takmer nečujne.

„Toto minerob.“ Odvetila a hlas jej lámal. Bolo to akoby medzi nimi dvomajestvovala akási neviditeľná pružinka, ktorá ich k sebe ťahala aj ichodťahovala zároveň. Svet okolo nich zmizol a boli len dvoje oči – jednybúrkovo šedé a druhé medovo hnedé. Jedny v druhých sa strácalia naopak. Niet divu, že sa Samantha cítila byť navyše.

„Ehm,ehm,“ odkašľala si, „nerada ruším vašu vojnu pohľadov, ale čo keby sme radšejskúsili definitívne vyriešiť našu „situáciu“.“ Povedala jemne podráždenea pri poslednom slove vo vzduchu prstami naznačila úvodzovky.

„Jasné,prepáč.“ Ospravedlnila sa Daí a Sirius len nemo kývol hlavou.

„Takteda?“ zdvihla Sam spýtavo obočie po chvíľke ticha.

„Čoteda?“ nechápavo na ňu pozrela Daí.

„No akoto vyriešime predsa. Ak nechceš skúsiť môj návrh, bude treba vymyslieť niečoiné, ale Sirius dovtedy nemôže zostať dakde na ulici. Prespávať pod TowerBridge je síce lákavá lokalita, ale uznaj, že či sa ti to páči alebo nie,najlepšie predsa len bude, ak pôjde zatiaľ bývať k nám.“ Vysvetľovala im trpezlivoako malým deťom a Daína musela uznať, že mala pravdu. Len skrátkanevedela, či dokáže mať Siriusa tak blízko pri sebe, a predsa tak ďaleko.Nevedieť dokedy, nemôcť nič urobiť.

„Fajn,nejako to vymyslíme.“ Rezignovala napokon a bez toho, aby sa pozrela na čoi len jedného z nich, rýchlo vybehla z miestnosti.

„Čo somjej spravil, že ma vôbec nedokáže vystáť?“ spýtal sa Sirius ublížene po tom, čosa za ňou zatvorili dvere.

„Ničvážne. Len si ju nechal sa do teba zaľúbiť.“ Povzdychla si nad tými dvoma Sam,ospravedlnila sa a rýchlo bežala za svojou kamarátkou.

*******

Prečo sa ja koza nikdy nedokážem zaľúbiť doniekoho s kým by to aj mohlo mať zmysel? Nie, ja si vždy musím vybrať buďniekoho, kto ani nevie, že existujem alebo takého, čo ma berie len akokamarátku či nebodaj zadaného. A tentoraz som to vyhrala už úplne. Zaľúbiťsa do niekoho, kto vlastne ani neexistuje, ocitol sa tu len nejakýmzvráteným omylom a zostane ani boh nevie dokedy. A Sam, ktorá by malabyť mojou najlepšou kamarátkou, ešte navrhne, aby sme sa snažili vmontovať dopráce osudu a napísať si vlastný šťastný koniec. Čo vôbec nechápe, že jaby som sa nevedela rozhodnúť, ktorý koniec by mal byť ten správny??? Takétoa podobné myšlienky jej behali po rozume, keď sa hnala spleťounemocničných chodieb, v snahe dostať sa čo najrýchlejšie k východu.Pri tom, aká bola rozrušená, sa však len viac a viac zamotávalav útrobách budovy.

„Daína?“započula odrazu svoje meno, tak zastala a otočila sa zistiť, ktože ju tovolá.

„DaínaAurora Morenová, si to ty. Tak dávno som ťa nevidela.“ Stretla sas usmievavou tvárou modrookej blondínky, ktorá sa na ňu ihneď vrhlaa napriek mierne zavadzajúcemu vypuklému brušku ju objala.

„Ahoj,Jen. To je ale doba. Ako pozerám, zakladáš si rodinu.“ Zvítala sa s ňouDaí, možno s trošku sileným úsmevom na tvári, ale myslela ho úprimne,akurát, že usmievanie sa ju teraz stálo priveľa námahy.

„Noáno.“ Odvetila a s úsmevom sa pohladila po brušku. „A čo ty? Ako samáš? Ešte vždy študuješ? A čo vôbec robíš tu, v nemocnici a eštek tomu na gynekologicko-pôrodníckom oddelení?“ chrlila na ňu bývaláspolužiačka zo strednej otázky jednu za druhou.

„Uf, toby bolo na dlhé vysvetľovanie, ale v skratke to poznáš, raz si horea raz dole, ale áno, ešte vždy študujem, no tento rok už konečne končím.“Odpovedala Daí vyhýbavo.

„Tak to jefajn.“ Odvetila jej blondínka so zamysleným úsmevom na tvári.

„Mhm.“Zamrmlala Daí nezúčastnene.

„Počuj,vyzeráš, že potrebuješ niečo sladké. A ja tiež. Neskončíme do tej malejcukrárne dolu cez ulicu?“ navrhla jej odrazu.

„Dobre,vlastne, prečo nie.“ Súhlasila Daína celkom potešene, pretože vedela, že trochacukru jej padne viac než vhod.

*******

„Takženešťastná láska, čo? Hneď som to tušila, “ skonštatovala Jen sucho a pomaly sivložila do úst ďalší kúsok svojho tiramisu. So slastným výrazom na tváriprehltla, a potom pokračovala: „Uvedomujem si, že to vyznie ako hrozné klišé,ale ver mi, zo skúsenosti ti vravím, že je to tak. Skutočná láska prekonávšetky prekážky, no vo vzťahu sa nemôže prispôsobovať vždy iba jeden, takže ako to nebojujete obaja rovnako, nestojí to za to. “

„Keď jamám skrátka pocit, že naše svety sú nezlučiteľné a bola by zbytočná snahapred tým zatvárať oči... teda, nie úplne zbytočná, ale chápeš, koniec jev tomto prípade neodvratný a myslím, že nemá cenu bojovať vopredprehratý boj, “ vysvetľovala Daína ohnivo a možno až zbytočne rázne pri tomvidličkou drvila svoj cheesecake.

„Podľamňa si si práve odpovedala sama. To, že to ani len nechceš skúsiť už samoo sebe značí, že to nie je skutočná láska. Minimálne teda nie taká, na akúty čakáš, nie je to ten pocit, ktorý si pod tým pojmom predstavuješ, a prektorý by si bola ochotná pokojne aj nájsť spôsob ako sa presťahovať na druhýkoniec sveta,“ dokončila s úsmevom a zároveň aj dojedla svoj koláč.A toto jednoduché gesto akoby aj v Daí uzavrelo celú túto komplikovanúkapitolu. Jen mala vlastne pravdu. Vo vnútri bola rozhodnutá už dávno.Vedela, čo musí urobiť akokoľvek jej to momentálne trhalo srdce. Jednoducho sito len nebola ochotná pripustiť.

„Ďakujem, “ odvetila napokon úprimnea potom už Jen vyzvala, aby zmenili tému a aspoň na chvíľu sa bavilio niečom príjemnejšom, tak jej teda rozpovedala všetko o svojomšťastnom manželskom živote, dome, bábätku... a Daína bola vďaka nej čím ďalej týmviac utvrdená v tom, že robí správne.

*******

„Vrátilasi sa,“ užasnuto vydýchol Sirius, keď asi o dve hodiny neskôr znovavstúpila do jeho nemocničnej izby.

„Kde je Sam?“ spýtala sa ho miesto odpovede.

„Išla ťahľadať. Hneď po tom ako si odišla. Ale ako vidím, očividne ťa nenašla,“ odvetils miernym úsmevom, no oči mal vážne.

„Očividne,“zamrmlala si a začala v kabelke hľadať mobil. 15 zmeškaných hovorova 3 smsky. Najprv KDE SI?, potom ZIJES? a napokon AK SA DO HODINYNEOZVES, VOLAM POLICIU!!! Rýchlo sa pozrela na hodinky. Zostávalo jej 5 minút. Rozhodlasa, že radšej nebude riskovať, že Samsvoju prehnanú dramatickosť pretaví v realitu.

„Hneďsom späť,“ mávla Siriusovi a vyšla na chodbu.

Samzdvihla hneď po prvom zazvonení.

„No kde trčíš?“ vyštekla na kamarátku nervózne.

„Somspäť v nemocnici. Príď sem, rozhodla som sa.“

„Čože?A ako si sa rozhodla? Vrav!“ naliehala.

„Nechcemto riešiť cez telefón, skrátka sa ponáhľaj a dozvieš sa. “

„Geniálne,“ položila Sam nahnevane.

„Aj jasi myslím,“ vzdychla si Daí do teraz už hluchého telefónu. Pomaly si ho vložilaspäť do kabelky a s hlbokým nádychom sa vrátila do Siriusovej izby.

„Sam jena ceste sem, aby sme to konečne doriešili,“ oznámila Siriusovi a sadla si nastoličku pri jeho posteli. „Skôr než príde sa ale musíme o niečomporozprávať. Len my dvaja.“ Dodala vážne.

„Dobre,začni,“ vyzval ju nervózne a posadil sa na posteli tak, aby sa k nej moholčo najbližšie nakloniť. Daína sa automaticky odtiahla a až potom konečneprehovorila:

„Chcemlen, aby ti bolo jasné, že moje rozhodnutie nebolo jednoduché, ale pramení zviery, že takto to bude najlepšie. Nechcem, aby si si myslel, že k tebeprechovávam akýkoľvek typ nevraživosti, práve naopak, až príliš mi na tebezáleží...“

„Ľúbimťa,“ skočil jej Sirius odrazu do reči.

Daízostala na chvíľku zaskočená, no potom unavene prižmúrila oči a pokrútilahlavou:

„To je síce pekné, ale myslím, že v tomto prípade nám lenláska stačiť nebude,“ usmiala sa smutne.

Za regálom v knižnici

2011-12-20T18:48:00.000+01:00

Malý predvianočný darček :) Ten vianočný číhajte na Štedrý deň ;)

V jednu upršanú decembrovú stredu som sa rozhodla využiť možnosti, ktoré mi dáva štúdium na technicky vyspelej škole, ale najmä zapracovať troška na jednej z množstva prác, ktoré čakali na odovzdanie, tak som sa utiahla do knižnice, požičala si školský notebook a ponorila sa do práce.
Sadla som si k jednému zo stolov skrytých za regálmi s knihami, s elektrickými zásuvkami uprostred a výnimočne mi ticho nebránilo v sústredení sa, práve naopak, vychutnávala som si samotu a v učení naozaj napredovala.
Možno práve preto, aká som bola zabratá do vlastných myšlienok, som sa tak strhla, keď sa mi odrazu za chrbtom ozvalo hlasné "buch!".
Z jedného z regálov spadla kniha, no nie sama od seba, z druhej strany regálu stál akýsi chalan a keď uvidel, že som sa obzrela, snažil sa tváriť maximálne nenápadne. Udivene som zvraštila obočie, ale nevenovala som mu žiadnu špeciálnu pozornosť, naučila som sa tu starať o seba.
Ďalej som sa venovala svojim veciam, a tak ma prekvapilo, keď som začula kroky, stolička vedľa mňa zavŕzgala a ja som zbadala, že sa na ňu posadil onen chalan.
Usmial sa na mňa, tak som mu úsmev opätovala, no pohľad stočila späť k svojej úlohe. Chvíľu sa neozývalo nič iné než šuchot stránok a ťukanie po klávesnici. Potom, ale zaznelo slabé odkašľanie si, a keď som ho ignorovala, tak ďalšie. Naveľa som otočila hlavu a pozrela na prísediaceho.
"Hola," pozdravil ma.
"Hola," odzdravila som podozrievavo.
"Veľa práce?" naznačil smerom k notebooku a hromade kníh, čo som mala naokolo.
"Mhm," zamrmlala som a mala v úmysle otočiť sa späť a ďalej sa s ním nebaviť, no on sa odrazu rozrozprával.
"Vieš, pred chvíľou som stál za tamtým regálom za tvojím chrbtom a hľadal jednu knihu, keď som ťa odrazu zbadal, a tak som sa zahľadel, až som ju zhodil na zem," uchechtol sa sám nad sebou a ja som len udivene zdvihla obočie, netušila som ako na neho reagovať, ale kdesi čosi vo mne kričalo, aby som sa zbalila a odišla.
"Prepáč, tuším ťa desím. To som celý ja, keď už sa odhodlám prihovoriť, nakoniec mi z úst vychádzajú úplné hlúposti."
Snažila som sa chápavo pousmiať, ale asi sa mi to veľmi nepodarilo.
"Sorry," zdvihol ospravedlňujúco ruky, "vidím, že som to asi prehnal, tak ťa nechám sa učiť," a začal si baliť svoje veci.
Aj som sa nadýchla, že niečo poviem, ale nakoniec som iba vydýchla a nechala to tak.
....
Nastúpila som do preplneného metra a v duchu prevrátila očami, že ozaj nemám ako inak ísť do školy. Pre mňa, davy ľudí neznášajúcu, bola aj tá jedna zastávka utrpením. Zostala som stáť pri dverách a pozerala sa von, myšlienkami vlak poháňala, aby mi cesta ubehla čo najrýchlejšie. Vtedy moju pozornosť upútal povedomý hlas, ktorý prichádzal kdesi spoza môjho chrbta.
"Najprv som ju sledoval spoza regálu ako nejaký magor, no a potom, som si k nej prisadol a už úplne ju vydesil svojimi šialenými rečami."
"Si ty ale Cassanova," zasmial sa druhý mužský hlas.
Nervózne som sa ošinula, pretože mi bolo jasné, že je reč o mne, rovnako ako aj to, že netušia ani len to, že som v tom istom vlaku, nie to ešte, že ich počujem.
"Vieš čo je ale najhoršie? Že sa mi fakt páčila, o to viac ma sklamalo, že to tak pokašľal. Mal by som sa asi najprv skúsiť natrénovať na babách, o ktoré vlastne nemám žiadny reálny záujem."
"Tipujem ale, že pri takých by si ale nebol nervózny, že tvoj problém vzniká len pri konfrontácii so skutočným objektom tvojho záujmu."
"Kamoš, mal by si prestať chodiť na tú psychológiu, začínaš znieť ako veľmi zlý terapeut."
Obaja sa zasmiali a priznávam, že aj ja som sa pousmiala. Nenápadne som sa obzrela, pretože som zistila, že si vlastne ani poriadne nepamätám ako ten chlapec vyzeral. Bohužiaľ, sa mi to podarilo iba nápadne.
V tej istej chvíli ako som sa ja pozrela jeho smerom, sa on pozrel tým mojím a naše pohľady sa stretli. Automaticky sme obaja uhli.
Vlak pomaly zastavil a otvorili sa dvere. Boli sme na zastávke univerzity. Ponáhľala som sa vystúpiť a čo najrýchlejšie sa od neho aj jeho kamaráta vzdialiť. Už som bola skoro pri turniketoch, keď ma chytil za ruku.
"Nepovedz mi, že si nás počula."
Otočila som sa na neho a mlčala.
Zatváril sa zmätene.
"Povedal si, že ti to nemám povedať, tak ti to nevravím."
Zasmial sa.
"Pomôže, keď ti sľúbim, že sa posnažím, aby si ma už nikdy v živote nemusela vidieť?"
Zamyslela som sa a v priebehu sekúnd si v hlave prebehla všetky možné alternatívy.
"Vlastne si skôr myslím, že pomôže, keď sa dnes spolu naobedujeme." Nemať v škole tri kaviarne, tak sa otočím a dramaticky odídem, takto som ale nechcela dopadnúť ako hlupaňa.
"O tretej v 29ke," usmial sa a prenechal mi môj veľký odchod, rukou mi naznačil, že sme dohodnutí a môžem ísť. Prikývla som a otočila sa.
Cestou von som sa ešte obzrela, pozeral za mnou a usmieval sa.
Naše pohľady sa opäť stretli.
A tentokrát ani jeden z nás neuhol.

* 18. Len to nezakríkni *

2011-12-07T12:07:00.001+01:00

Ahojte :) Celý november som tu nebola, ja viem, je mi to ľúto, ale sú noví právnici!!! Aj vy sa tešíte tak ako ja? :D Kapitola je kvalitne schizofrenická, ale snáď sa vám bude páčiť. Enjoy ;)

Osemnásta kapitola – Len to nezakríkni

Vo štvrtok ráno somnajprv zavolala do kancelárie, nech ma nečakajú a všetky schôdzky buďvybaví Martin alebo ich prehodia na ďalší týždeň; vzápätí som volala Ani, žes ňou chcem ísť na obed, a potom som sa konečne odhodlala zavolať ajmame, že sa poobede u nej zastavím. Bola trochu prekvapená, alenenamietala, veď prečo by aj.

Potom som sa chvíľu lentak bezcieľne motala po dome, až pokým som sa neodhodlala a pomaly začalaobvolávať jednotlivých členov rodiny, aby som ich pozvala na moju sobotňajšiuoslavu narodenín. Na to, že to bolo v podstate narýchlo sa mi zdaliprimálo prekvapení, štýlom, že to pozvanie odo mňa čakali, lebo sa tojednoducho predsa patrí, ale zároveň v sebe dusili rozhorčenie, že mi totoľko trvalo. No prepánajána, zabite ma, že popri zisťovaní, či som alebo niesom v tom, som nevenovala pozornosť takej hlúpej banalite akou sú„povinnosti“ voči rodine.

Asi teda nikohoneprekvapí, že aj keď som sa v čase, keď som s telefonovanímskončila, už vlastne pomaly chystala na obed, odkrojila som si veľký kusčokoládového koláča, ktorý zostal v chladničke po mojom včerajšom nočnomzáchvate pečenia. Že som to akosi nespomenula? No prečo asi, nechcela sompredsa, aby mi ho niekto zjedol.

V pokoji som si hovychutnala, pochválila svoje bábätko, že už takto skoro má rado čokoládua neprinútilo ma ju ísť spláchnuť do záchoda, a potom som sa užspokojne vybrala na obed tváriac sa, že to bolo predjedlo. A nikto by ma v tommomente nepresvedčil o opaku. Musím teraz predsa jesť za dvoch, tak čo.

Keď som prichádzala donašej obľúbenej reštaurácie, snažila som sa tváriť normálne, neutrálne,jednoducho, aby na mne nebolo hneď všetko poznať. Ale vydržalo mi to iba kýmsom neuvidela Aninu tvár, ako už sedí za stolom a celá nervózna na mňačaká. No hej, väčšinou som ja čakala na ňu, ale ten koláč ma akosi zdržal, čosi budeme vravieť. Mojou tvárou sa v momente roztiahol široký úsmeva ja som sa priam rozbehla, aby som ju na privítanie objala.

„Teda, už dávno som ťanevidela takú šťastnú. Hovor, čo sa deje,“ dožadovala sa s prekvapenýmúsmevom.

Sadla som si, pretožesa mi odrazu akosi začali podlamovať kolená a nervózne som sa začala hraťs jedálnym lístkom, pretože aj slová mi akosi chýbali. Len som sausmievala a usmievala a mala pocit, že to predsa aj tak musí byťcelému svetu dávno jasné.

„No tak, nenapínaj mauž toľko a vrav, čo je?“ znovu naliehala, no ako to dopovedala, akobyv nej konečne skrsol nápad, o čo by mohlo ísť, keďže sa zrazu usmialaaj ona.

„Budem krstná, však?“

Typické,pomyslelasom si, hneď to celé strhla na seba. S úsmevomsom potriasla hlavou.

„Áno, ale ja budem m a m a,“ vyslovila som pomalya začínala sa báť, že mi od toho širokánskeho úsmevu o chvíľu prasknúlíca.

„To je úplne najsamfasanajúžasnejšie,“ vrhla sa na mňa cez celý stôl, muselo to vyzerať komicky, najmäkeď dospelá žena vykrikuje také pubertálne slová, ale pre mňa vtedy nejestvovalokolitý svet, iba moje malé bábätko u mňa dolu v brušku.

„Opatrne,“ zasmiala somsa a odtiahla sa. Až teraz mi to napadlo.

„Ako si to vedela?“

„Tak po prvé, nie jeveľa vecí, čo by ťa dokázali urobiť až takouto šťastnou a po druhé,spomenula som si ako si naposledy vravela, že ti nejak prestalo chutiť víno.Mne pri Chrisovi tiež úplne prestalo chutiť piť,“ rozosmiala sa a jas ňou. Konečne som cítila, že svet je tak ako má byť.

„Okej, to vyznelo taktrochu ako keby sme boli nejaké alkoholičky, ale chápeme sa.“ Iba som krátkoprikývla a pokračovala v usmievaní sa. Ja viem, asi to už začína byťotravné, ale ja som si ten úsmev z tváre jednoducho nedokázala zmazať.Nedokázala.

„Tak v koľkom sivlastne týždni?“ pretrhla Aňa po chvíli to naše šťastné mlčanie.

„V šiestom,“ odvetilasom.

„Uff, tak to tipujem,že nevoľnosti sú práve v plnom prúde. A nie len ráno. Jednoduchosem-tam z ničoho nič a bác – si mimo. Mám pravdu?“

„Vlastne ani nevieš akúveľkú. Presne včera sa mi napríklad stalo, že som omdlela priamo v súdnejsieni počas pojednávania...“ a tak som jej rozpovedala svoje doterajšiezážitky z tehotenstva, ona počúvala, prikyvovala a pridávala tie jej,v podstate sa ma snažila, čo najviac vydesiť, tak to niekedy chvíľamiznelo.

„Ale vieš čo, mali bysme s tým už radšej prestať. Nechceme to predsa zakríknuť,“ povedalaodrazu vážne.

Po prvýkrát počas nášhostretnutie som zvážnela aj ja a iba krátko prikývla, pretože to bolopresne to, čoho som sa vo vnútri bála – že to ešte nejako zakríknema dopadne to zle.

„Tak mi teda povedz,ako bolo na tom slávnom Havaji?“ rozžiarila sa z ničoho nič opäťa rozosmiala sa. Pri spomienkach na Havaj som sa rozosmiala aj jaa v podobnom duchu sme prekecali zvyšok nášho spoločného obeda.

Bohužiaľ, raz predsalen nadišiel ten čas, keď mi už nezostávalo nič iné, než sa zodvihnúť,rozlúčiť, sľúbiť, že v nedeľu sa zastavíme a vezmeme Chrisa niekamvon a pomaly ale isto sa vydať na cestu k mame.

„Súcitím s tebou,“povzbudila ma ešte Aňa a mohla som ísť. Asi sa čudujete, prečo z tohorobím toľkú drámu, i keď už ste si asi zvykli, že ja ju jednoducho robímzo všetkého. Ale skrátka, po tom, ako sme sa pri otázke detí pochytilinaposledy som akosi vôbec nemala náladu sa o svoje šťastie s ňoudeliť. A zároveň som jej to túžila povedať, lebo som vedela, že ju konečneraz aj poteším a jej reakcia bude stáť za to. Som schizofrenička, áno,viem.

Cestou som sa mi ajvďaka skvelej hudbe, ktorú som si v aute pustila, podarilo naladiť do módujuchú- som tehotná- idem svojej mamepovedať, že bude babkou- juchú- tešíme sa. Ale vážne. Bola som šťastná,najšťastnejšia za posledné roky, a preto som sa rozhodla, že si totošťastie nenechám ničím pokaziť. A basta.

Dorazila som.

Podišla somk dverám, zazvonila a zhlboka sa nadýchla.

„Ahoj, mami.“Pozdravila som ju, keď mi prišla otvoriť a vtisla jej bozk na líce.

„Ahoj, zlatko. Poď ďalej.“Pozvala ma a ja som sa nenechala ponúkať.

„Aká si nádherneopálená. Ešte krajšie než inokedy.“ Pochválila ma, keď sme sa v obývačkeusádzali na sedačku. Videla som na nej, že to myslí úprimne a akosi mi tododalo odvahu. Rozhodla som sa, že si to „oznamovanie“ čo najviac užijem.

„Ďakujem.“ Povedala somkrátko a len sa usmiala. Jazyk ma začínal svrbieť ako bláznivý, norozhodla som sa bojovať sama so sebou tak, že ho budem držať za zubaminajdlhšie ako sa len bude dať a hovoriť zasa najmenej ako sa len bude dať.

„Nie, žeby som sanetešila, že si ma prišla pozrieť, no ty sa nezvykneš ohlásiť takto nečakaneuprostred týždňa. Čo potrebuješ?“ spýtala sa ma hneď zostra a takprihlúplo sa pri tom usmievala, že mi bolo jasné, že ani náhodou neočakáva to,čo jej poviem. Cha, sa aj potentuje, keď sa to dozvie.

„No dobre teda, nebudemto naťahovať. Prišla som sa ťa spýtať, či náhodou ešte niekde nemáš naše starépletacie ihlice.“ Vyšla som s farbou von a v duchu sa pousmialanad brilantnosťou tohto svojho nápadu.

„Samozrejme, že mám.Prečo?“ zatvárila sa zmätene a očividne nemala ani tušenia, kam týmmierim.

„Chcela by som si ichpožičať.“ Mykla som plecami a snažila sa nerozosmiať.

„Ale načo?“ stále jejnedochádzalo.

„Na pletenie predsa.“Odvetila som sebavedomo a potešene sa usmiala.

„A čo chceš, preboha,pliesť? V dnešnej dobe...“ krútila hlavou.

„Ešte neviem presne,ale určite to bude niečo malé...“ vravela som tajomne a čakala na zábleskpochopenia v jej očiach. A že som sa veru načakala.

„Malé? Počkaj...nehovor mi... že... to je hlúposť alebo... fakt?“ koktala napokon a ja somsa na tom skvelo bavila.

„Prepáč, ale neviemo čom hovoríš.“ Hrala som nevedomú, ale bola som už ozaj iba kúsok od tohovyprsknúť smiechom.

„Ale no, nenaťahuj ma,veď vieš.“

„Neviem,“ ubehlo mislabé uchechtnutie.

„Ale vieš,“ začínala sausmievať aj ona.

„Nie, neviem.“Protestovala som so smiechom.

„Ty, prestaň. Tak sitehotná alebo nie?“

„Som.“ Priznala somnapokon jednoducho.

...

Nakoniec somu mamy zostala dobré dve hodiny. Bavili sme sa o všetkom možnom ajnemožnom, až som nadobudla pocit, že sa po niekoľkých zvláštnych rokoch nášvzťah opäť vracia do tej skvelej roviny porozumenia, v ktorej bývalkedysi. Zarazila ma iba jediná vec, ktorú mi povedala na záver:

„V sobotu z tohoale potom nerob veľké haló. Vieš, aby sme to nezakríkli.“

Prikývla som, rozlúčilasa a naoko pokojne nasadla do auta, no zašla som iba o ulicu ďalej,kde som musela zastať pri krajnici, zatvoriť oči a zhlboka dýchať.

Srdce mi bilo akošialené a žalúdok sa mi zvieral od strachu.

Nezakríknito, nezakríkni to, nezakríkni to. Prečo mi to stálevšetci opakujú??? To naozaj nikto neverí, že to dopadne dobre? Chcú mi hádam tozlé privolať?!

Namiesto upokojovaniasa som bola čoraz viac vystresovaná.

Vedela som, že to možnoneskôr oľutujem, pretože moja reakcia je absolútne prehnaná, no v danejsituácii som iné riešenie nevidela, hormóny si nedali povedať.

Chytila som do rúkmobil a poslala krátku správu: S.O.S. a pridala do nej moju GPSpolohu. Veď on už si s tým nejako poradí.

A aj si poradil.Ani nie o 10 minút neskôr a niekoľkých takmer vyskočení môjho srdcaz hrude, sa zjavil taxík, zastavil na opačnej strane cesty a vystúpilz neho Paľo. Automaticky mi trochu odľahlo, ale zároveň ma hneď ajprepadli výčitky svedomia, že som ho takto vyľakala, najmäkeď som uvidela jeho ustarostený výraz tváre.

Pomaly som otvoriladvere a vystúpila z auta. Pribehol ku mne a chytil ma okolopása:

„Stalo sa ti niečo,zlatko?“ spýtavo si ma prezeral a snažil sa nájsť dôvod celého tohtorozruchu. No našiel ho až v mojich previnilých očiach.

„Spanikárila som,prepáč,“ priznala som a zaborila si tvár do jeho hrude.

„To nič, hlavne, že siv poriadku,“ chlácholil ma a hladil po chrbte. „Len si ma troškuvydesila, o čo teda vlastne šlo?“ spýtal sa opatrne a jemne ma odseba odtiahol, aby mi mohol vidieť do tváre.

„O hlúposť, aj keďproblém je práve v tom, že si nie som istá, či je to ozaj iba hlúposťalebo v tom môže byť zrnko pravdy a to ma desí,“ vravela som rýchlo,až mi slová splývali do jedného veľkého nezrozumiteľného zhluku hlások.

„Počkaj, nie je tirozumieť. Čo keby sme si pekne sadli do auta a cestou domov mi tovysvetlíš, hm?“ prihováral sa mi ako malému dieťaťu, a i keď bývalidni, kedy ma to vytáčalo, teraz som si vďaka tomu iba uvedomovala aký skvelýotecko z neho bude.

Prikývla som a nechalasa odprevadiť k sedadlu spolujazdca.

Vyrazili sme a ja sommlčala, pretože som odrazu nevedela ako začať a on na mňa netlačil, mlčalso mnou. A tak som si vlastne ani neuvedomila ako nám ubehla celá cestadomov. Odrazu sme len stáli pred našou bránou a čakali, kým sa otvorí. Zaparkovalv garáži, pomohol mi vystúpiť a prešli sme do domu. Stále sme mlčali.Zamierila som do kuchyne a on ma nasledoval. Vytiahla som si z chladničkyjogurt a pomaly začala jesť. Až vtedy akoby mu došla trpezlivosť a ozvalsa:

„Tak aj mi to niekedypovieš, či ani nie?“ neznelo to útočne, skôr stále akosi ustarostene. A tosom nechcela. Nechcela som, aby si robil starosti kvôli mojej šialenosti.

Odložila som jogurt,oprela sa o kuchynský pult a zhlboka sa nadýchla.

„Cez obed som bola s Aňou.“

Aj keď som mu na očiachvidela, že by sa rád spýtal „No a?“, vyčkával, iba ku mne pristúpil o krokbližšie a trpezlivo čakal, kým sa odhodlám pokračovať.

„Hrozne sa potešilatomu, že bude krstnou mamou. A sľúbila som jej, že v nedeľu vezmemeChrisa niekam von.“

Pri mojej nečakanejzmene témy naklonil hlavu do strany a spýtavo zdvihol obočie.

Vzdychla som si.Niekedy bolo ozaj na figu, že ma tak dobre poznal a jednoducho sa nenechallen tak rozptýliť mojimi pokusmi zahovoriť to, čo ma ozaj trápilo.

„Vieš, v istú chvíľumi povedala, aby sme sa už o mojom tehotenstve prestali baviť, vraj, abysme to nezakríkli. Na čom vlastne nič zvláštne nie je, lebo veď presne preto somaj ja chcela čakať s oznamovaním našej správy, no ale potom som bola zamamou.“

„Všimol som si,“poznamenal, keď som sa odmlčala a vyzerala, že sa veľmi nemám k tomu pokračovať.A naozaj sa mi do toho nechcelo, pretože nahlas vyslovené, to znelo eštešialenejšie než mi to pripadalo predtým a moja reakcia o to prehnanejšia.

„No a moja mama sasamozrejme tiež strašne potešila, veď obaja dobre vieme, že už zopár rokov sanevie dočkať toho, kedy bude babičkou... lenže tiež mi povedala, aby som z tohozatiaľ nerobila veľké haló, aby som to nezakríkla,“ s hrôzou som siuvedomila, že na konci sa môj hlas zlomil a nabral mierne hysterickýpodtón. Vystrašene som na neho pozerala a uvedomovala si, že opäť začínamdýchať prerývane.

„A ty sa teraz bojíš,že si všetci myslia, že nám to nevyjde, a že je ozaj veľká šanca, že tozakríkneme, nemýlim sa?“ trafil sa na prvý pokus, no znelo to akosi trpko.

Vtedy som si na niečospomenula.

„Vďakaza skvelý obed, nevesta, napriek tomu, že sama mäso veľmi neješ, jeho prípravati ide celkom dobre,“ pochválila ma moja svokra a ja som mala pocit, že saod šťastia vznášam kúsok nad zemou.

„Radosa stalo,“ usmiala som sa.

„Dávajtesi cestou domov pozor, to dnešné počasie sa mi akosi nezdá,“ vravel Paľo svojmuotcovi so zamysleným pohľadom na sivasté aprílové nebo.

„Nebojsynak, budeme doma skôr než stihnete umyť riad. Dokonca si trúfam povedať, žeskôr než sa úplne zotmie,“ zasmial sa a jeho smiech znel úplne ako Paľov.Pochybovačne som pozrela na zapadajúce slnko, no nepovedala som nič, na silnéchlapské reči je niekedy lepšie nereagovať. Môj manžel však ticho nezostal.

„Lenaby si to práve nezakríkol,“ pousmial sa Paľo a ukázal pri tom na ťaživémraky, ktoré sa tiahli priamo z bratislavského smeru, kam mali svokrovci namierené.Jeho otec však len mykol plecami, a potom sme sa už rozlúčili. Nikto všaknetušil, že to bola posledná rozlúčka vôbec. Domov už v ten večernedorazili...

Striaslo ma. Slová „nezakríknito“ už raz mali na naše životy dosť zničujúci dopad a asi práve preto somdnes podvedome reagovala tak ako som reagovala.

„Neboj sa, nedovolím,aby sa vám niečo stalo. Nikdy,“ podišiel ku mne a objal ma.

„Ako keby to záležalolen na tebe,“ zamrmlala som smutne, no zároveň sa konečne trocha upokojila. Uvedomilasom si totiž, že hlavné je, že v tom nie som sama a na to nesmiemzabúdať. A tiež, že teraz viac než inokedy potrebujem veriť v silu pozitívnehomyslenia. Čím skôr s tým začnem, tým lepšie. Pre nás pre všetkých.

...

V piatok som sarozhodla byť nezodpovedná a neísť ešte do práce. Paľo neprotestoval, asisa bál, že by som zasa mohla chytiť hysterický záchvat ako deň predtým, tak malen potľapkal po hlave ako dáke šteňa a povedal, nech si oddýchnem. Lensom prikývla, myšlienkami už dávno niekde inde a len čo sa za nímzatvorili dvere, už aj som brala kabelku, nasadala do auta a vydala sa donajbližšieho hypermarketu spraviť nákup na sobotňajšiu oslavu. Keď už budúvšetci naštvaní, že som ich volala na poslednú chvíľu, tak nech sa aspoň nemôžusťažovať, že u nás nemali, čo jesť. Keď som nákup nakladala do auta, malasom pocit, že sa asi scvrklo ale skôr som mala asi záchvat nepríčetnosti, keďsom toho nakúpila toľko, že sa mi to tam ledva podarilo všetko natlačiť. Alepodarilo, našťastie.

A našťastie, keďsom dorazila domov, Paľo bol tam.

„Prišiel som ťaskontrolovať a myslel som, že sa spolu naobedujeme a teba nikde,“vravel mi naoko vyčítavo, no usmieval sa, takže mi bolo jasné, že je vlastnerád, že som späť „v normále“.

„Bola som nakúpiť nazajtra. Poď, pomôžeš mi to vyložiť.“

„Jejda, ty siadoptovala nejakú africkú krajinu a zabudla mi o tom povedať?“ spýtalsa zhrozene, keď uvidel to množstvo jedla v mojom kufri.

„Trošku som sa nechala uniesť.“

„Trošku,“ zasmial sa,vtisol mi krátky bozk na líce a stále sa smejúc mi pomohol spratať nákupdo kuchyne. A večer mi potom dokonca aj pomohol pri pečení torty. Nonemilujte takého chlapa.

...

„Neznášam ťa,“ zavrčalasom na neho, keď mi v sobotu s ľadovým pokojom oznámil, že si mámspôsob akým sa o našu radostnú novinu podeliť s mojou rodinouvyriešiť sama.

„Aj ja ťa ľúbim, ale tonič nemení na tom, že vždy keď sa snažím komunikovať s tvojimi príbuznými,spôsobím nejaké nedorozumenie. Preto sa do toho radšej nebudem pliesť.“

„Ale aj teba sa totýka. Je to predsa tvoje dieťa!“ vykríkla som bezmocne, pretože mi bolo jasné,že túto vojnu som prehrala skôr, než vôbec začala.

„To síce áno, ibaže čosa týka tvojich príbuzných, je mi absolútne jedno, či sa to dozvedia teraz aleboaž keď sa to malé narodí,“ mykol plecami a mal šťastie, že som po rukenemala nič, čo by som po ňom mohla hodiť.

„Tak ti teda ďakujem zatakúto bohovskú podporu,“ zvrtla som sa na päte a tresla za sebou dveraminašej spálne. Cestou dolu schodmi som ale ešte začula ako sa smeje. Smeje!!!Tak teda fajn, toto mu nezabudnem.

...

„Ty nepiješ?“ spýtalasa ma Lucka, keď sme si neskôr už celá rodina pripíjali na moje zdravie. Lensom mykla plecami a rozmýšľala, či využiť príležitosť na rýchle a bezbolestnéodhalenie. No zaváhala som a okamih prešiel.

„Ona teraz bude musieťzmeniť viacero svojich zvykov,“ ozvala sa moja mama a musím priznať, že mato dosť prekvapilo. Od nej som dnes zásah ani náhodou nečakala, najmä nie potom jej „nerob z toho veľké haló“.

Zvyšok rodiny najprvzmätene pozrel na ňu, a potom späť na mňa.

Úkosom som pozrela naPaľa, no on sa tváril maximálne nezúčastnene.

Rozhodla som sa. Druhýkrát už si príležitosť ujsť nenechám.

Znovu som mykla plecamia len tak akoby mimochodom povedala:

„Som tehotná.“

"Desigual" for 2011/2012

2011-10-30T13:36:00.000+01:00

Ahojte! Pozornému oku určite neušlo, že som po dlhej dobe dosť výrazne zmenila vzhľad blogu. Sama pre seba som tento nový lay nazvala "Desigual", čo je moja obľúbená značka odevov, ale tiež to znamená "nerovnaký" a neviem, páči sa mi to ako leit motív toho blogu na najbližšie mesiace, ktoré sa určite v ničom nebudú podobať na tie predchádzajúce. Pretože ak som pred tým pridávala málo, teraz budem pridávať ešte menej a už sa to ani nebudem snažiť nejako ospravedlňovať. Jednoducho to bude tak, lebo mám priveľa práce so školou a príliš málo múzy, ale aj tak dúfam, že keď už sem niečo konečne pribudne, ešte vždy sa nájde niekto koho to poteší, lebo mne písanie stále robí rovnakú radosť ako kedysi. Tak peknú jeseň, idem si ja písať úlohy, adios :)

* 17. To sa veru neutají *

2011-10-05T23:31:00.000+02:00

Ahojte :) Má zmysel vám vravieť, že už tri dni na túto kapitolu čučím, ale nakoniec ju zverejňujem až teraz, po dopísaní asi dvoch čiarok? Asi nie. Kapitola nielenže po dlhej dobe, ale konečne aj prvá zverejňovaná opäť raz zo Španielska. Tak enjoy, lebo fakt netuším, kedy bude nejaká ďalšia...

Sedemnásta kapitola – To sa veru neutají

„A dokedy chceš čakať?“ spýtal sa ma Paľo, keď ma na druhý deň ráno viezol do práce.

„Čakať s čím?“ Neviem, či sa mi to len zdá, ale tuším som tehotná akási pribrzdená.

„So zvestovaním našej dobrej správy predsa,“ objasnil mi, no vôbec nie podráždene, ale s úsmevom.

„Neviem, asi až keď prejdú prvé tri mesiace,“ pokrčila som plecami.

„Aha a v koľkom si vlastne teraz?“ Skoro sa pýtaš, pomyslela som si ironicky, ale nahlas odpovedala bez zbytočných poznámok.

„V šiestom týždni.“

„Takže ešte ďalších šesť sa budeme tváriť akoby nič?“ pochybovačne zdvihol obočie štýlom ty si predsa nikdy nevedela udržať tajomstvo.

Môj prvotný impulz bol uraziť sa, no keď som sa tak nad tým zamyslela, fakt bola iba malá šanca, že to utajíme. Zvlášť keď mi býva zle, nemôžem piť alkohol, priberám... a aby mi potom rodina vynadala, že sa to dozvedela až posledná... hm, tak túto scénu som ozaj nepotrebovala absolvovať.

„Hovorí sa mi to síce ťažko, ale máš pravdu, je to pridlho,“ povzdychla som si.

Tvárou mu prebleskol víťazoslávny úškrn.

„Čiže nakedy to spáchame?“

„Čo? Nejaké oficiálne vyhlásenie akože? A čo sme nejaké celebrity, že okolo toho nebodaj potrebujeme usporiadať tlačovku? To ani nápad. Pôjdem to len povedať mame a zvyšok rodiny by sme mohli pozvať napríklad na sobotu akože na menšiu oslavu mojich narodenín, ku ktorým mi vlastne ešte neblahoželali a tam im to medzi rečou zvestujeme. Aňu zavolám na obed, prípadne si môžeme naplánovať aj jednu oznamovaciu akciu čisto pre kamarátov a to je všetko. Ostatný svet sa to dozvie priebežne s mojím postupne sa zväčšujúcim bruchom,“ rozhovorila som sa, v hlave už plánovala, nakupovala a varila a tak až keď som zmĺkla, uvedomila som si, že sa na mne Paľo smeje.

„Fascinuješ ma zo dňa na deň viac. Uvedomuješ si, že to už by bolo jednoduchšie zorganizovať tú tlačovku?“ schuti sa na mne zabával a ja som opäť raz mala chuť zareagovať prudko dospelo – vyplazením jazyka.

Avšak nestihla som to urobiť, pretože mi pri nádychu prišlo nehorázne zle. Našťastie už sme parkovali pred prokuratúrou, tak som rýchlo vybehla z auta, vyletela po schodoch do budovy, vrátnika statočne odignorovala a zamierila hneď za roh, na prvé vécka.

Rukami som sa opierala o umývadlo a zhlboka dýchala. Snažila som sa silou vôle upokojiť svoj rozburácaný žalúdok a tiež privolať Paľa aj s mojou kabelkou, ktorá zostala v aute a zúfalo som ju potrebovala, keďže v nej bola moja momentálne najobľúbenejšia hygienická potreba – zubná kefka.

Buď začnem veriť na telepatiu alebo jednoducho iba na šťastie na rýchlo sa učiaceho manžela.

„Môžem?“ ozval sa odrazu za mnou jeho hlas a ja som mu celá šťastná rukou pokynula, nech podíde bližšie.

„Tuším, že by sa ti zišlo toto,“ bez okolkov mi podal kefku a pastu. Vďačne som sa pousmiala a mlčky sa pustila do umývania zubov.

„Už je ti lepšie?“ spýtal sa, a keď som zdvihla pohľad k zrkadlu nad umývadlom, zbadala som, že ma v ňom sleduje.

Pokývala som hlavou a s kefkou v ústach zamrmlala: „Ujde to.“

„To som rád, pretože o hodinu musíš byť na súde.“

Vypláchla som si ústa a nechápavo sa otočila smerom k nemu.

„Čože? A to si mi kedy mienil povedať?“

„Teraz. Akosi som na to včera zabudol. Prepáč,“ povedal, až na to, že to vôbec neznelo akože ho to naozaj mrzí. Iba pokrčil plecami, podal mi do rúk moju kabelku a bez toho, aby ma počkal odišiel. No toto si spolu ešte vybavíme, drahý môj, pomyslela som si a nahnevane sa vydala do kancelárie. Prešla som vonkajšou chodbou, aby som nemusela ísť ani len okolo jeho asistentky, či dverí a tými svojimi ostentatívne tresla. Alebo detinsky? To už asi vyjde na rovnako.

Vtedy som uvidela, že za mojím stolom niekto sedí. Po buchnutí dverami sa na stoličke otočil smerom ku mne a vlastne ma to ani neprekvapilo, že tam je. Skôr to bolo tak akosi...

„Typické,“ precedila som pomedzi zuby.

„Dávno sme sa nevideli. Chýbal som ti?“ zazubil sa na mňa a nebyť pacifistka asi mu vrazím. Alebo, lepšie povedané, keby som sa nebála, že sebe pri tom ublížim viac než jemu.

„Vypadni z mojej stoličky,“ povzdychla som si nakoniec unavene, pretože som sa tak náhle cítila. Hormóny robia život vážne zábavným, najmä, keď sú pobláznené.

„Zlatko, ak nevládzeš, tak požiadame o odročenie. Ja by som tam išiel aj sám, ale musím byť v tom čase na inom pojednávaní. Vážne ma to mrzí,“ tento krát to myslel naozaj úprimne. Postavil sa, pomaly prešiel ku mne a opatrne ma objal. A u mňa sa dostavila ozaj skvelá reakcia – oči sa mi zaliali slzami.

„Láska, ty si ozaj plačko,“ bozkal ma do vlasov a tuhšie si ma k sebe pritisol. Tlmene som sa zasmiala. Zatiaľ som to tehotenstvo prežívala naozaj úžasne. Takto ozaj nemám najmenšiu šancu nejaký ten čas to utajiť. Veď sa zo mňa stáva ešte väčší blázon než som bývala.

„Prepáč, nedokážem to ovládať,“ snažila som sa dýchať zhlboka a ovládnuť svoje telo, no márne, nedarilo sa. A z tej frustrácie som vzlykala ešte viac.

„Idem povedať asistentke nech zavolá na súd, že si indisponovaná a odročia to,“ vyhlásil rozhodne, zatiaľ čo ma krúživými pohybmi hladil po chrbte. Tá veta ma konečne prebrala.

„Nie,“ vyhlásila som pre zmenu rozhodne ja, „Nechcem, aby sa o mne začali šíriť ešte aj ďalšie reči, nebodaj štýlu, že sa vyhýbam práci alebo tak. Zvládnem to. Vravel si, že mám hodinu, nie? To je more času,“ odtiahla som sa od neho a na dôkaz svojej odhodlanosti som si rýchlo utierala slzy z tváre.

„Vlastne máš už len asi 45 minút, ale to som radšej nemal zdôrazňovať, čo?“ zatváril sa ako neviniatko, no kto by mu to nezožral? Už viem. Ja.

Nesúhlasne som pokrútila hlavou a rukou mu ukázala na dvere.

„Radšej odíď, ak sa chceš dožiť otcovstva,“ povedala som to síce s úsmevom, ale do smiechu mi nebolo, čo našťastie pochopil a rýchlo sa pakoval preč.

„Zložku prípadu máš na stole,“ zakričal ešte a už ho nebolo.

Nahlas som si vzdychla a prešla ku stolu. Keď som uvidela aká je to zložka hrubá, mala som chuť ju vziať, ísť do Paľovej kancelárie a dať mu ňou jednu po hlave. Ale ovládla som sa, miesto toho si sadla a radšej sa rýchlo dala do jej študovania.

Ani som sa nenazdala a bola som na jej konci. Nebol to až taký ťažký prípad, no keď som sa pozrela na hodinky, zistila som, že mi to trvalo pridlho a ak chcem vyhrať, mala by som si pohnúť, pretože nedochvíľnosťou asi dobrý dojem nespravím.

Rýchlo som si teda vzala všetky potrebné veci, chodbami prokuratúry preletela ako víchor a do súdnej siene vbehla síce mierne zadýchaná, ale akurát načas, dokonca som sa aj stihla vydýchať, kým začalo pojednávanie.

Všetko prebiehalo celkom hladko, v pokoji som si vypočúvala svedka, keď odrazu som sa chcela nadýchnuť, no nešlo to. Zalapala som po dychu, pred očami sa mi zatmelo a ...

„Netreba volať sanitku, určite to bola len náhla nevoľnosť, je totiž tak trochu ... tehotná,“ počula som odkiaľsi z diaľky hlas svojho manžela, tak som sa pomaly pokúsila otvoriť oči. Odrazu už vôbec nebol ďaleko, ale práve naopak, skláňal sa celkom blízko k mojej tvári a pomáhal mi posadiť sa.

„Nebolí ťa nič?“ spytoval sa ma starostlivo.

„Myslím, že nie,“ odvetila som chabo a obzerala sa okolo seba. Zvyšok osadenstva súdnej siene postával popri mne a šokovane si polohlasom šepkal.

„Teraz to už fakt neutajíme,“ zamrmlala som, keď mi Paľo pomaly pomáhal vstať.

„To je jedno, hlavne mi povedz, či si fakt v poriadku,“ naliehal a pevne ma držal akoby si myslel, že keď ma pustí, opäť spadnem na zem, no mne už naozaj bolo úplne dobre.

„Áno, je mi fajn, len keby sa všetci konečne prestali na mňa pozerať,“ precedila som pomedzi zuby a začala zvažovať najrýchlejšiu a najmenej nápadnú cestu von.

„Sekundu,“ pousmial sa na mňa, a potom sa otočil na sudcu, „Vaša ctihodnosť, prokuratúra žiada o odročenie pojednávania z dôvodu zjavnej zdravotnej nespôsobilosti našej zástupkyne.“

Sudca na neho chvíľu zmätene pozeral, asi kvôli prehnanej formulácii Paľovej žiadosti, no potom sa konečne prebral, zažmurkal a povedal:

„Samozrejme, pojednávanie sa odročuje na zajtra o druhej popoludní,“ buchol kladivkom a bolo, konečne sme mohli vypadnúť.

„Poďme, rýchlo,“ súrila som svojho manžela a našťastie som to nemusela opakovať dvakrát.

...

„Naozaj nechceš pre istotu zájsť k lekárovi?“ spýtal sa ma, keď už sme sedeli na pohovke v jeho kancelárii. Iba som pokrútila hlavou a zhlboka dýchala. Nič ma síce nebolelo, no svet sa so mnou opäť krútil do všetkých strán.

„Zelený čaj,“ vydýchla som, zatvorila oči a krúživým pohybom prstov si tlačila do spánkov. Niežeby to pomáhalo, ale tak pre dobrý pocit, že robím aspoň niečo.

„O minútku,“ pošepol mi Paľo, potom som počula buchnúť dvere na kancelárii, o malú chvíľu neskôr buchli znova a pohovka sa o niečo viac prehla. Otvorila som oči a uvidela svojho manžela sedieť vedľa mňa, s ustarosteným výrazom v tvári a šálkou horúcej tekutiny v rukách.

„Opatrne, je horúci,“ upozornil ma a opatrne mi šálku podal. Dívala som sa na paru stúpajúcu z hladiny čaju a rozmýšľala, či som normálna, keď ma ani tak nedesí to ako sa cítim ako ma teší, že som sa vyvliekla z toho súdu. I keď, myslím, že už dávno sa akosi ustanovilo, že ja normálna nie som, otázkou je skôr len koľko nenormálnosti si môžem dovoliť, kým ma budú musieť hospitalizovať v nejakej krásnej zamrežovanej inštitúcii. Alebo len zasa preháňam? Ach, chcem si myslieť, že sú to len tie hlúpe hormóny.

Pofúkala som čaj a opatrne si usrkla. Nebol zas až tak veľmi horúci ako som čakala, tak som ho pomaličky začala piť a tiež samu seba presviedčať, že mi to pomáha. Palino po celý ten čas vedľa mňa trpezlivo sedel, nič nehovoril, ba ani sa nehýbal, snáď aspoň dýchal.

„Zavezieš ma domov?“ spýtala som sa napokon a prázdnu šálku položila na stôl. Všimnite si ale, že som sa svojho manžela, v podstate môjho nadriadeného, nespýtala, či už zvyšok dňa môžem stráviť doma, jednoducho som ho žiadala o odvoz, o tom, že dnes už pracovať nebudem som diskutovať nemienila.

„Jasné, poďme,“ pomohol mi vstať a zamierili sme domov.

Vyložil ma, usadil na pohovku v obývačke, povedal, aby som sa neopovážila ani pohnúť a vrátil sa späť do práce. Haha, ozaj vtipné od neho, ak si myslel, že tam tak budem sedieť niekoľko hodín. Miesto toho som sa hneď postavila, prešla do pracovne, zapla notebook a začala brázdiť stránky s receptami. A tam ma takú zamyslenú, s niekoľkými papiermi zapísanými vecami, čo chcem kúpiť, našiel o niekoľko hodín neskôr môj manžel.

„Myslel som si, že som ti to povedal jasne. Nemala si sa ani pohnúť,“ hovoril akože nahnevane, no oči sa mu smiali.

„Veď som sa ani nepohla. Odkedy som si sem sadla,“ odvetila som so smiechom, vstala a prešla k nemu pobozkať ho na privítanie.

„Tak ľahko ti to neprejde, simulantka,“ pokrútil hlavou, no nechal sa pobozkať.

„Ja nesimulujem. Ale ani nemôžem za to, že mi bolo zle akurát len v súdnej sieni,“ zamrnčala som a pritúlila sa k nemu. Uvedomila som si, že mi počas tých pár hodín, čo som ho nevidela akosi chýbal. Žeby sa zasa o slovo hlásili tie naše staré známe hormóny?

„Aká to nešťastná zhoda okolností,“ zasmial sa a vtisol mi letmý bozk do vlasov.

„Čo máme na večeru, som hladný,“ oznámil mi odrazu a odtiahol sa odo mňa.

Aké typické. Chlap.

„Hocičo si len spravíš. Ja si idem spraviť cous-cous so šalátom,“ odbila som ho a vykročila do kuchyne.

„Mrcha,“ počula som ho zamrmlať a schuti som sa rozosmiala.

„A nezabudni, žiadne mäkké syry!“ zakričal ešte za mnou, ale to už mi také vtipné neprišlo. Skôr žalostné, lebo ako ich spomenul, v tom momente som na ne dostala chuť. A bolo mi jasné, že presne to mal aj v úmysle.

...

„Zajtra by si mala zájsť k mame,“ povedal mi, keď už sme si večer ľahli.

Nereagovala som, tak pokračoval:

„Je ti dúfam jasné, že po tom, čo sa dnes stalo, bude zajtra o tvojom tehotenstve vedieť už celá prokuratúra, k všetkým zamestnancom súdu sa to určite donieslo už dnes. Do zajtra večera to možno bude vedieť pomaly aj pol mesta. Musíš jej to povedať, čím skôr.“

Nemala som náladu na to niečo hovoriť, ale poznala som ho dosť dobre na to, aby som vedela, že bude dobiedzať, kým sa neozvem.

„Ja viem, zajtra za ňou zájdem,“ precedila som preto pomedzi zuby, otočila sa na bok a tuho zavrela oči, v nádeji, že keď sa ráno zobudím, zistím, že prešlo niekoľko dní, všetci už o našom tajomstve vedia a ja si preto konečne môžem v pohode užívať vytúžené tehotenstvo.

Áno, jasné, snívajte s nami.

Okamih, čo všetko zmenil

2011-09-08T15:39:00.001+02:00

Aspoň malá pocta Paľovi Demitrovi, skvelému športovcovi aj človeku, i keď samozrejme netreba zabúdať ani na ostatné obete a ich pozostalých, smrť každého jedného z osadenstva lietadla je rovnako veľkou tragédiu, ibaže pre iný okruh ľudí. My na Slovensku budeme ešte dlho spracovávať, že nás opustila doslova legenda. A tak som si sama sebe dovolila uľaviť aspoň prostredníctvom takéhoto krátkeho príspevku.
All the victims, R.I.P.

Lietadlo sa pomaly rozbieha a ja sa na rozdiel od mojich spoluhráčov držím v ústraní, nezúčastňujem sa ich konverzácie. Myslím na svoju rodinu, tak ako vždy, keď ich možno i len na malú chvíľu opúšťam. Teraz je to ale dvojnásobné, keďže sú ďaleko neustále a vlastne ani neviem, kedy ich najbližšie uvidím. Ale taký je už život hokejistu, vybral som si ho sám a teraz mi preto ostáva len sa snažiť, aby tým moje deti trpeli čo najmenej.
Naberáme na rýchlosti a ja sa automaticky chytám opierky. Človek by si myslel, že s toľkými nalietanými kilometrami už cestu lietadlom neberiem ako nič zvláštne, skôr ako niečo automatické ako napríklad odviesť sa autom do obchodu, no ja mám stále istú úctu. Nazvime to trebárs úctou k životu. Jednoducho si uvedomujem, že "šťastná cesta" nie je vždy samozrejmosťou a že jednoducho človek si naozaj nikdy nemôže byť istý tým, čo má pre neho život prichystané. Zostáva len dúfať, že keď príde váš čas, budete pripravený, spokojný s tým, čo ste dokázali, zmierený som všetkým a všetkými, že nič nezostane nevypovedané. Práve preto ešte vždy ďakujem Bohu za každé jedno šťastné vzlietnutie a ešte viac za šťastné pristátie.
Odlepili sme sa od zeme a ja podvedome zatváram oči. Nemám rád ten tlak, ktorý vám pri stúpaní úplne zatlačí hlavu do sedadla a ak ste náhodou sedeli nejako krivo, smola, stuhne vám krk a po zvyšok letu budete mať čo robiť, aby ste si ho nejako odblokovali.
Ale počkať, tentoraz žiaden tlak necítim, otváram oči. Zdá sa mi, že nestúpame dosť prudko. Lietadlo je akosi príliš naklonené doľava. Vidím, že aj ostatní si to už všimli a moje srdce automaticky naberá na obrátkach.
Zvláštne trasenie. Rana. A potom už len strmhlav pád dolu.
No pred očami mi neprebehol celý život, mal som tam len jediný obraz - Majku, Lucasa a Zaru.
Náraz. Tma.
Pomaly opäť otváram oči. Žmúrim do ostrého svetla. Postupne sa predo mnou vynára akási detská tvárička.
Keď si chlapča uvedomí, že už ho vnímam, usmeje sa a prehovorí:
"Ahoj, ocko."
Tobias.

* 16. Sladké tajomstvo *

2011-08-16T23:02:00.001+02:00

Ahojte, len sa priznajte, že ste to nečakali tak skoro. Ba ani len v to nedúfali. Ale je to ozaj tak, noví právnici. Má to síce "iba" čosi vyše šesť strán, ale veľmi sa mi to páči. Tak snáď to poteší aj vás. Príjemné čítanie :)

Šestnásta kapitola – Sladké tajomstvo

„Počkaj, tak teda naozaj? Vidíš, ja som ti to hovoril!“ začal sa Palino tešiť ako malý, v úzkom priestore auta sa ma snažil vystískať, no čo si budeme hovoriť, skrátka reakcia hodná samotného krajského prokurátora.

„A vieme už aj čo to bude? Máš nejaký obrázok? Podobá sa na mňa?“ chrlil na mňa absolútne šialené otázky, vďaka ktorým som sa konečne prebrala z tranzu, realita mi postupne začala zapadať do seba a schuti som sa rozosmiala.

„Ty blázonko! Zatiaľ má naše bábo asi 2,5 mm. Ledva som ten fľak na ultrazvuku vedela rozoznať... obrázok dostaneme až nabudúce,“ hovorila som ešte stále so smiechom, pretože ma popritom bozkával na tvár, uši, krk a mňa to, ako takmer vždy, nehorázne šteklilo.

„Ako to nádherne znie, že n a š e b á b o,“ odtiahol sa odo mňa a tie dve posledné slová vyslovil pomaly a zreteľne, akoby si každú jednu slabiku náramne užíval. A podľa širokánskeho úsmevu na jeho tvári som usúdila, že to tak aj bolo. Pohladila som ho po tvári a dúfala, že naše dieťa zdedí presne tento jeho šibalský a zároveň neodolateľný výraz.

„Mali by sme teraz ísť do práce a rozplývať sa môžeme pri obede,“ povedala som po chvíli, lebo aspoň raz za čas sa jeden z nás dvoch musel správať dospelo a zodpovedne.

„Dobre teda, mamina,“ dal mi ešte jeden rýchly bozk na líce, a potom už naštartoval.

Keď zastavil v uličke za mojou kanceláriou, skôr ako mi dovolil vystúpiť, ešte ma na chvíľu zadržal.

„Počkaj ešte chvíľočku. Môžem?“ nevedela som na čo si pýta povolenie, ale keďže som mala dobrú náladu, tak som jednoducho prikývla.

Natiahol ku mne ruku a opatrne si ju priložil k môjmu bruchu, na miesto, kde sa zatiaľ dokopy nič nečrtalo, no podľa oficiálnych lekárskych výsledkov tam predsa len mal rásť nový život. Ani som si neuvedomila kedy a z očí mi začali stekať slzy dojatia. V tom momente mi bolo dokonale jasné, že z Paľa bude nehorázne zlatý tatino. Taký, akého som vždy chcela aj ja, len akosi nevydalo. Čo už, vynahradím to aspoň svojim deťom.

„Nerob, nemôžem prísť do kancelárie s uplakanými očami. Nielenže sa ma zľaknú, ešte si budú myslieť, že sa niečo zlé stalo.“ ozvala som sa plačlivo. Odtiahol sa a pozrel na mňa. Na okamih sa zachmúril, no potom mi prstom zotrel slzy z líc a usmial sa.

„Ale no, veď ty im veľmi rýchlo vysvetlíš, že sú to slzy šťastia, a že si skrátka musia zvyknúť, že budeš teraz trošku precitlivenejšia.“

„Ľúbim ťa,“ usmiala som sa aj ja.

„Ja viem. Lebo aj ja ľúbim teba. A teraz už bež do práce. Vidíme sa pri obede.“ Krátko ma pobozkal a takmer vytlačil z auta, tak mal odrazu naponáhlo.

„Ts,“ stihla som venovať už len odchádzajúcemu autu. Veď ja si ho ešte pri obede podám. S úsmevom som vykročila k pasáži, v ktorej som mala kanceláriu, keď v tom som si to uvedomila. V prvom trimestri je najväčšie riziko spontánneho potratu. Viem, že by som sa vopred nemala strašiť nešťastnými scenármi, ale asi by som správu o svojom tehotenstve zatiaľ ani pre istotu nemala veľmi rozkrikovať. Opatrne som sa rukou dotkla ešte takmer nevypuklého bruška.

„Zatiaľ to ešte zostane naším tajomstvom, dobre?“ prihovorila som sa mu pošepky a skôr ako som otvorila dvere do kancelárie sa ešte pokúsila nasadiť „normálny“ výraz.

Buď sa mi to s tým výrazom podarilo alebo som nikoho nijak zvlášť nezaujímala, pretože si ma nikto nevšímal, ani len moja asistentka sa ma na nič nespýtala a to ma k tomu lekárovi objednávala. Jednoducho mi len strčila do rúk papiere na podpis, podala rozpis popoludňajších schôdzok a bolo. Vyzerala, že má dosť vlastných starostí, než aby strkala nos ešte aj do tých mojich. Žeby sa svet predsa len netočil okolo mňa? Uf, aká to rana.

Minúty do obedňajšej prestávky som začala nedočkavo rátať už hodinu pred ňou, až som sa nakoniec rozhodla, že zdrhnem skôr, čo tam po zodpovednosti. A ako správna čerstvá budúca mamička som sa vybrala do obchodu rozplývať sa nad detským oblečením. Nakoniec som ale odolala a najmä z poverčivosti si zatiaľ nič nekúpila. A neviem prečo, ale mala som pocit, že predavačka sa na mňa s porozumením usmievala. Usmiala som sa späť.

Keď som prišla do dohodnutej reštaurácie, stále som mala ešte niekoľkominútovú rezervu, takže ma dosť prekvapilo, keď som tam už Paľa našla sedieť.

„Ahoj, čo tak skoro? Nevrav, že si sa ma nemohol dočkať,“ pobozkala som ho s úsmevom a nechala ho pridržať mi stoličku. „Koľká to galantnosť odrazu,“ dodala som ešte smejúc sa.

„Predstav si, že si mi fakt chýbala. A prvé, čo som sledoval odkedy som ťa zbadal vojsť bolo, či ti za tých pár hodín stihlo podrásť bruško.“ Usmial sa na mňa s láskou, bez jedinej stopy doberania si ma a ponad stôl ma chytil za ruku. A práve pre všetku tú nehu, čo sa mu zračila v očiach, som nedokázala reagovať inak než sklopením očí.

„Určite budem čoskoro ako veľryba,“ vzdychla som si a možno skôr čakala ubezpečenie, že to tak nebude, než tú reakciu, čo napokon prišla.

„Ale moja veľryba. Aspoň mi ťa nikto nebude chcieť prebrať.“ Dobre, uznávam, v istom zmysle to možno zlaté bolo, ale v mojom hormonálnom rozpoložení som po ňom takmer vyštartovala, zachránil ho jedine príchod čašníka.

„Dobrý deň, máte vybraté? Čím vám poslúžime?“

Už som otvárala ústa, že mu poviem, že ešte potrebujeme zopár minút, keďže ani jeden z nás si zatiaľ vôbec ani len neotvoril jedálny lístok, keď v tom ma môj mužíček opäť prekvapil. Tak celkovo mal dnes akýsi prudko produktívny deň.

„Dali by sme si niečo zdravé a výživné, vhodné pre budúce mamičky.“ Tie slová síce adresoval čašníkovi, no celý čas pri tom pozeral na mňa a ja som mala čo robiť, aby som sa nezačala červenať alebo ho aspoň pod stolom nekopla.

„Čo takto cestoviny s brokolicou, kuracím mäsom a syrovou omáčkou?“ Zatvárila som sa skepticky, ale môj názor tu očividne nikto do úvahy nebral, pretože Paľo prikývol, objednal mi dokonca aj pitie a čašník sa pobral na odchod. Na chvíľočku ale ešte zaváhal, otočil sa späť a tentoraz už konečne smerom ku mne dodal: „A gratulujem.“

„Ďakujem,“ zamrmlala som, a potom už vypálila na Paľa:

„Takže odteraz už nemôžem ani len sama rozhodovať o tom, čo budem jesť a piť? A vôbec, ani náhodou som si nepredstavovala, že prvý človek, ktorý sa hneď po nás dozvie o mojom tehotenstve, bude čašník v reštaurácii.“

„Prepáč, jasné, že o sebe môžeš rozhodovať sama, ja som len veľmi šťastný a hrdý a chcem, aby to vedel celý svet. Počkať, ty si o tom ešte nikomu inému nepovedala?“ na jeho tvári sa zračilo úprimné prekvapenie.

„No nie, nepovedala. Uvedomila som si, že je ešte priskoro na to, aby sme sa s tým začali vychvaľovať. Mali by sme si to ešte zatiaľ nechať len pre seba. Bude to také naše sladké tajomstvo,“ usmiala som sa na neho a dúfala, že je mu jasná príčina mojich (hormonálnych) nepredvídateľných zmien nálady, pohľadu či i len tónu hlasu. A snáď tiež pochopí, že použitie istého prídavného mena vôbec nebolo čisto náhodné.

„Dobre, tak prepáč. Začneme to rozhlasovať, až keď ty povieš. A hneď ako sa čašník vráti, tak sa ho spýtame na ponuku dezertov. Ty moja sladká polovička,“ usmial sa na mňa a ja som sa pohodlne oprela dozadu; pochopil to.

Pri jedle sme sa nerozprávali, no nebolo to trápne ticho, bolo to skôr svorné mlčanie so zamyslenými úsmevmi a jednoduché užívanie si spoločných chvíľ pri dobrom jedle. Človek by neveril, že dvom ľuďom môže byť spolu po toľkých rokoch ešte stále tak dobre, až ma to niekedy desilo a čakala som, kedy na mňa všetko to zlo sveta vyskočí. V sekunde som potriasla hlavou a zastavila všetky negatívne myšlienky. Odteraz len a len pozitívne myslenie a modlenie sa za to, aby sa nič nepokazilo. Som predsa tehotná a netreba to chúďa dieťa stresovať viac než je treba.

„Čo krútiš hlavou? Nechutí ti?“ odložil Paľo príbor a prepaľoval ma skúmavým pohľadom.

„Len zaháňam chmáry,“ pousmiala som sa, síce mierne krivo, ale hlavne, že vôbec nejak.

„Čakal som kedy s niečím takým prídeš,“ krátko si sám pre seba prikývol. „Ale vieš ako sme sa kedysi dohodli. Problémy budeme riešiť až keď prídu, netreba ich zbytočne privolávať.“ A na znak toho, že dohovoril a záležitosť považuje za uzavretú sa znovu pustil do jedla.

Snažila som sa osvojiť si jeho prístup k veciam, no ale jednoduchšie bolo sústrediť sa na to, koľkokrát požujem každé sústo pred prehltnutím. Sotva pätnásťkrát a aj to len keď sa snažím jesť pomalšie. Už vidím na čom budem musieť popracovať, aby som ozaj neskončila ako veľryba.

„Tiramisu som si asi dávať nemala, či?“ spýtala som sa neskôr s lyžičkou na polceste k ústam.

„Prečo? Myslíš kvôli tej troche kávy, ktorú bohvie či tam vôbec dali? V tom by som nevidel problém.“ Odpovedal mi so zvláštnymi iskričkami v očiach.

„A v čom problém vidíš?“ dúfala som, že som jeho narážku pochopila správne.

„V tom, že ti asi jeden kúsok nebude stačiť,“ začal sa smiať na tom aký je len vtipný. Haha.

„Aby si vedel, odteraz sa s tebou nebavím,“ odula som sa ako malá.

„Fíha, to neprežijem,“ zatváril sa akože ublížene a to už som nevydržala a začala sa smiať. A on po chvíli, samozrejme, spolu so mnou.

Po takom skvelom obede sa ani jednému z nás nechcelo vracať do práce, ale čo už, inak sa nedalo, nemali sme veľmi na výber.

Ledva som prišla do kancelárie, už mi Martinka vpúšťala klienta a za ním ďalšieho a za ním ďalšieho a ... Po piatom stretnutí už som mala dosť, aj z tých ľudí aj tak celkovo z celého dňa.

„Dúfam, že dnes to boli všetky stretnutia za celý mesiac. Mám toho, slušne povedané, plné zuby,“ posťažovala som sa jej, keď som konečne odchádzala domov. Paľo už ma vonku čakal minimálne desať minút a tušila som, že z toho bude nervózny.

„Bohužiaľ, aj na štvrtok toho máme podobne veľa,“ ospravedlňujúco sa na mňa pousmiala.

„Neviem, čo si teraz v lete všetci zmysleli riešiť trápne právne záležitosti. No nič, dovidenia vo štvrtok,“ rozlúčila som sa s ňou a rýchlo utekala preč, aby ešte náhodou nezazvonil telefón a nemusela som tam zostať ani o minútu dlhšie.

Čo sa týka Paľa, tak som mala aj nemala pravdu. Už ma síce čakal, ale nezdal sa byť nervózny, dačo si čítal v mobile a keď som ho pobozkala na líce, na privítanie mi povedal:

„Budeš musieť prestať jesť mäkké syry.“

„Čože?“ absolútne som tento jeho myšlienkový pochod nechápala.

„No mäkké syry... feta, camembert a tak,“ vysvetlil, no vôbec pritom na mňa nepozrel, pokojne si začal šoférovať domov.

„A čo s nimi?“ stále som sa čudovala.

„Budeš ich musieť prestať jesť,“ začínal byť zo mňa nervózny.

„A prečo ako?“ vytáčala som ho ďalej. Podotýkam, že neúmyselne.

„Listéria,“ odvetil úsečne.

„Aká hystéria?“ Naozaj som netušila, o čom hovorí.

„L! Listéria!“ Seriózne som ho začínala štvať, vedela som to, no aj tak mi stále nedochádzala pointa.

„No ale čo je to tá tvoja listéria?“ snažila som sa znieť, čo najnevinnejšie.

„Baktéria. Nehovor mi, že si o nej ešte nikdy nepočula,“ precedil cez zuby a prudko zabrzdil, lebo na semafore naskočila červená.

„Au,“ sykla som a rukou sa pridržala palubnej dosky, aby som zjemnila silu, ktorou ma hodilo dopredu.

„Prepáč,“ ozvalo sa krátko, no z tónu mi bolo jasné, že zas až tak veľmi ho to nemrzí. Vrátila som sa teda k predchádzajúcej téme.

„Myslím, že som o nej už počula, zlatko, no ale čo to má so syrmi, ale najmä, čo to má so mnou?“ začala som zmierlivo.

„So syrmi to má spoločné to, že práve z nich ju môžeš dostať, a potom by ti mohla spôsobiť potrat. Čiže nateraz mäkkým syrom odzvonilo,“ konečne mi to normálne vysvetlil. Asi zabralo to „zlatko“. Zmena jeho tónu však nič nezmenila na tom, že sa mi tá informácia ani trochu nepáčila. Zamračila som sa.

„Nemrač sa, tých pár mesiacov to prežiješ,“ žmurkol na mňa spoza volantu.

„Tebe sa to povie. Stavím sa, že teraz na takéto syry budem mať práveže just stále chuť.“

Zasmial sa, povedal: „Nejako to už zvládneme,“ a znovu vyrazil, keďže konečne naskočila zelená.

Tá jeho veta a možnosť vydať sa opäť „na cestu“ akoby mi konečne otvorili oči a ja som si naveľa naplno uvedomila udalosti celého dňa. Až som teraz nedokázala pochopiť ako som sa dokázala tak „pokojne“ venovať práci. Asi nejaká psychická obrana, držanie sa známeho, kým úplne nezistíme, čo je zač táto nová situácia. Ale teraz už mi je to jasné.

S Paľom budeme rodičia. Po desiatich rokoch vzťahu a piatich rokoch manželstva som tehotná. Zo mňa už bude navždy iba „mama“ a z neho „tato“. Všetky pocity sa začali zlievať do jedného, ktorý vytryskoval zo srdca a ústil priamo do jediného maličkého bodu v mojej maternici. Rukami som si objala bruško a oči sa mi pod náporom všetkej tej lásky zaliali slzami. Netrvalo dlho a slzy mi celkom zmáčali tvár, zopár ich dopadlo i na bruško, na príčinu celého toho návalu emócií, ktorý sa už asi bude stále iba zväčšovať. A popri tom všetkom, čo sa vo mne odohrávalo som si vôbec nevšimla, že už sme dorazili domov, zaparkovali a Paľo vystúpil a otvoril mi dvere. Do reality som precitla, až keď svoju ruku položil na tie moje.

„Pripravení?“ spýtal sa jemne, no nepodal mi ruku, aby mi pomohol vystúpiť. Miesto toho jednu ruku zasunul za môj chrbát, tu druhú vložil pod moje kolená, vzal ma do náručia a takto ma opatrne vybral z auta.

Hlavu som si oprela o jeho hruď a slzami, ktoré mi ešte stále stekali po lícach ako hrachy, som mu začala máčať jeho drahú košeľu. I keď, on lacné košele asi ani nemal.

„Vedel som, že je len otázkou času, kedy to na teba príde, ty môj malý plačko,“ bozkal ma do vlasov, a keď som k nemu zodvihla pohľad, všimla som si, že aj jeho oči sa akosi zvláštne lesknú... To sa asi chcelo dostať von to naše sladké tajomstvo.

20. Kapitola

2011-08-04T21:22:00.000+02:00

Je to divné a useknuté... a písalo sa to ťažko. Buď budem musieť chytiť novú slinu alebo túto poviedku čo najskôr ukončiť... No ale to je už môj problém, rovnako ako to, či sem vôbec ešte niekto (okrem tonks a mortycie, ktorým týmto ďakujem, že so mnou majú trpezlivosť) chodí. No nič, dáku mám divnú náladu, idem sa asi ponoriť do dokonalého právnického sveta. Tak sa majte.

20.Kapitola – Svetská sláva ...

V utorok som sa nakoniec ako správna erasmáčka na školu takmer úplne vyflákla. Zašla som si len k Sofii po tlačivá, na hodinu gramatiky, ktorá ma bavila, lebo profesorka bola skvelá a všetko som vďaka nej chápala, a potom už som sa vybrala do mesta. Potrebovala som si kúpiť knihu na renesančnú litiku, ktorá síce stála 40 eur, no napísal ju priamo náš profesor Jesús a keďže sa na ňu odvolával na každej hodine, bolo mi jasné, že ju určite využijem a bude to dobrá investícia do budúcna. A týmto spôsobom som tiež chcela mierne uľaviť svojmu svedomiu, keď už som ráno na tú hodinu nešla.

Najprv som zašla do veľkého kníhkupectva El Corte Inglés v obchodnom dome Salesas, no keď mi predavačka potvrdila to, na čo som prišla už aj sama pozorným prezretím si všetkých regálov a síce to, že tú knihu nemajú, musela som prekusnúť pozostatky svojej slovenskej zakomplexovanosti. Vybrala som sa teda do kníhkupectva Cervantes a v kútiku duše tajne dúfala, že sa obávam zbytočne a ten môj "známy" predavač tam nebude. Alebo ak aj hej, tak si ma jednoducho nebude pamätať.

Predstavte si, odpoveď B bola správna. Prišla som s knihou k jeho pokladni, pozdravila, on mi povedal koľko mám zaplatiť, podal mi terminál na kartu, strčil do ruky tašku s knihou a blok, povedal "adios" a bolo. Taký silný dojem som v ňom zanechala. A nemala som pocit, žeby to len hral urazeného. Skôr ktovie koľko báb si tak týždenne pozýval von.

Priznávam, že ma to na okamih rozhodilo, predsa len, urazil moju ženskú hrdosť. Ale na druhú stranu, ja už som mala o chlapa akože vystarané, tak čo tam po nejakom predavačovi. I keď, asi naozaj iba akože, lebo bohvie kedy sa mi najbližšie Jairo plánuje ozvať. Ale čo, kašlať na nich na všetkých, ja som si sem prišla užívať. Sama pre seba som mykla plecami a rozhodla sa, že si spravím radosť ešte aj v nejakom ďalšom obchode. Nakoniec som si kúpila len čelenku, ale lepšie než nič, aj to poteší.

Po návrate na byt som zistila, že doma nikoho nie je. Uvarila som si teda syrové rizoto zo sáčku, môj hádam najchutnejší španielsky polotovarový objav a vlastne ako vždy, som si pekne aj s jedlom sadla k notebooku. A tam som sa vtedy pri čítaní jedného mailu skoro zadrhla.

Pamätáte si ešte ako som celú sobotu strávila doma? V rámci miernej clivoty za domovinou som si cez stream pustila jedno slovenské rádio a práve dávali nejaký o program o poslucháčoch v zahraničí. V jednej chvíli moderátorka vyzvala všetkých, ktorí program počúvajú z cudziny, aby jej napísali mail.

Tak som sa ozvala.

Ahoj, ja práve trávim tretí víkend svojho študijného pobytu v španielskom Oviede. Som tu na 5 mesiacov, na letný semester na tunajšej vysokej škole, bývam v ulici hneď vedľa nej. Je tu celkom pekné jarné počasie, ale vnútri v byte mám riadnu kosu, to kúrenie im nejak "pokulháva" :D. Momentálne sedím na posteli, so zapnutým notebookom, počúvam vaše rádio a rozmýšľam čo so začatým dňom. Veru, majú tu úplne iný rytmus života, keď sa človek ráno o deviatej zobudí, vonku je šero a ticho ako na Slovensku okolo šiestej-siedmej. A večer sa pred desiatou oplatí vychádzať z domu iba ak si chcete byť istí, že váš obľúbený podnik bude ešte takmer prázdny. Na prechádzanie dnes veľmi náladu nemám, historické budovy a uličky už som si všetky prešla aj pofotila, tak si dnes asi spravím taký pokojnejší deň, len s hudbou a vlastnými myšlienkami, príp. nejakým filmom či seriálom... Ľudia sú tu síce milí, ale nehorázne ukecaní, a tak mi pomaly ale isto začína chýbať naša ľubozvučná slovenčina :) Tak teda pozdravujem Slovensko a hlavne všetkých poslucháčov ;) A ďakujem za spríjemnenie dňa. Ema

No a dnes mi naň prišla takáto odpoveď:

ahoj Emi, tak ako je v Španielsku? :) veľmi pekne ti ďakujem za e-mail, zaujalo ma, čo si mi napísala a tak mám pre teba hneď aj jeden návrh: čo by si povedala na rozhovor o tvojom živote v Španielsku? ;) O všetkom, čo ťa šokovalo, potešilo, alebo inak prekvapilo, hm? Stačí ak mi na seba pošleš kontakt a časy, kedy ťa približne chytím, môžeme to nahrať (nebude to naživo)
Budem sa veľmi tešiť! Andrea

Neveriacky som zízala na obrazovku, ale veľmi rýchlo zvíťazilo moje vynovené extrovertné ja a tak som súhlasila.

Ahoj, no je tu úžasne, život erasmákov je veľmi rôznorodý a čo sa týka rozhovoru, tak jasné, rada, úplne si ma tým šokovala, ale prečo nie, aj keď si nie som istá či mám naozaj čo povedať. Kontakt... no mám tu len španielske číslo 0034561968595 a čas mám tak rôzne, napr. zajtra mám čas poobede tak do piatej, cez víkendy mám čas v podstate celý deň... záleží či niekto niečo zorganizuje alebo nie. Lepšie bude, keď navrhneš čas ty a ja si všetko zariadim, aby som bola dostupná a hlavne dokázala rozmýšľať po slovensky lebo miestami mi už vynecháva :D Teším sa a hlavne som zvedavá ako to dopadne, tak hasta luego. Ema

Vzápätí mi aj prišlo upresnenie termínu nášho veľkého interview:

no super, mám z toho radosť, že súhlasíš :) ozvem sa v piatok niekedy popoludní, ok?
dúfam, že sa to podarí ;) určite bude o čom, to nepochybujem Aďa

A ja neviem prečo, ale potom som sa začala bláznivo smiať. Čo smiať, to je slabé slovo, rehotať jak najatá, to je presnejšie.

"Hola, čomu sa tak chechceš?" ozvalo sa zrazu. Vôbec som si neuvedomila, že niekto prišiel domov a už vôbec nie, že sa mi aj rovno nanominoval do izby.

"Hola, Alberto, predstav si, že so mnou budú robiť rozhovor do rádia," oznámila som mu s úsmevom a stále sa neprestávala smiať.

"Paráda, môžem si od teba zavolať?" Tak znela celá jeho slávna reakcia. Keby som už na tú jeho zhovorčivosť nebola zvyknutá, tak sa asi aj urazím, ale takto som len mávla rukou, odišla do kuchyne umyť riad a nechala ho v mojej izbe nech si volá, keď už okrem Stefinej izby dokopy nikde inde v byte nemal signál. A to mal vraj operátora s najlepším pokrytím v rámci Španielska. Mhm, dobre, no.

Stefanie s Lisbeth už ale našťastie večer na kurze predviedli parádnejšiu reakciu.

"Wow, to je super, bude z teba iná celebrita."

"Potom nám to pustíš a pretlmočíš."

"A na nejakú spoločnú fotku nám venuješ aj autogram, nech ho potom raz budeme môcť speňažiť."

„Budeme sa môcť vychvaľovať, že poznáme hviezdu z rádia.“

„A možno tvoja veľká kariéra týmto rozhovorom len začne.“

„Jasné, určite nezabudni medzi rečou spomenúť to, že píšeš.“

„Dúfam len, že ti to nestúpne do hlavy a budeš sa ešte baviť aj s nami obyčajnými smrteľníkmi.“

Nemohla som z nich, jednoducho som sa nedokázala ovládať. Zasa som sa raz rehotala ako šialená, chudák náš lektor Victor nás viackrát upozorňoval, ale smola, nakoniec musel kvôli nám ukončiť hodinu skôr. Nie žeby sa naši spolužiaci sťažovali.

„Počujte a čo budeme robiť teraz?“ spýtala som sa ich, keď sme vyšli pred školu. Nedá sa povedať, že noc bola ešte mladá, pretože ona sa ešte ani nezačala a i keď bol utorok, bol to rozhodne menej zaspatý deň než pondelok a už keď sme ten týždeň včera tak pekne rozbehli, tak prečo nepokračovať aj dnes, všakže?

„Pred kurzom niekto spomínal, že v Aegee dnes budú púšťať Vicky Cristina Barcelona. Nepôjdeme?“ navrhla Lis.

„Jasné, poďme,“ súhlasili sme okamžite so Stef dvojhlasne.

A tak sme spoločne zamierili do mesta.

Aegee bola študentská organizácia, ktorá organizovala rôzne aktivity či výlety nielen pre domácich, ale aj zahraničných študentov. Spravili nám malú prezentáciu pri prvom stretnutí erasmákov na začiatku semestra a vyzerali byť celkom v pohode, tak prečo neísť na film zdarma, no nie? Mali sme síce mapku toho, kde by sa ich „sídlo“ malo nachádzať, no nebyť toho, že sme stretli ďalších známych, ktorí presne vedeli, kam majú ísť, asi by sme tam v živote netrafili. Zahnúť do podchodu, spleťou uličiek k zatvoreným mrežiam, zazvoniť na zvonček a čakať, kým vám prídu otvoriť, potom spleťou chodieb k dverám, čo vyzerajú ako obyčajné bytové a za nimi odhaliť malú miestnosť s pripravenými sedačkami a premietačkou.

Bolo tam síce viac ľudí než som čakala, no napriek tomu útulne. Medzi divákmi koloval popkorn a film bol skrátka super, napriek počiatočnému zmätku v mojej hlave, keďže bol po anglicky so španielskymi titulkami. Najlepšia časť bola samozrejme tá, ktorá sa odohrávala v Oviede, kedy dokonca ukázali malý kostolík, ktorý je ani nie 5 minút od nášho bytu. Jednoducho veľmi príjemne strávený večer.

Keď sa film skončil, ešte nás organizátori na chvíľočku zdržali a poinformovali o chystanom výlete do Leonu. Malo sa ísť na budúci víkend, so zastávkami na zaujímavých miestach cestou, s jednou nocou a následne celým dňom v Leone. Babám sa to zdalo pridrahé, no mňa to celkom zaujalo a určite som mala v pláne si to do zajtrajšieho večera, kedy bolo treba sa zapísať, poriadne premyslieť.

Cestou domov som si ani neuvedomila kedy ma baby prestali vnímať a začali sa baviť po nemecky. Bola som tak zabraná do vlastných myšlienok a premietania o celom dni, že som si ledva všimla, že sa Lis odpojila a zostala som sama so Stef.

„Zem volá Emu, Ema, vnímaš ma?“ márne sa snažila upútať moju pozornosť. Precitla som až keď mi prstami luskla pred očami.

„Jasné, prepáč, čo si hovorila?“

„Nič, nič,“ zasmiala sa.

„Rozmýšľaš nad tým výletom, však? Zavolaj naň aj Jaira,“ žmurkla na mňa s úsmevom.

„Čože?“ zostala som na ňu zarazene pozerať. Áno, rozmýšľala som síce aj nad tým výletom, no ani na okamih mi nenapadlo chcieť naň ísť s Jairom. „Prečo by som to mala robiť?“

„Lebo je to super príležitosť ako byť spolu a chápeš, spoznávať sa,“ na konci už neudržala vážny tón a začala sa smiať. Až vtedy som pochopila, že si zo mňa uťahovala a ja som jej na to skočila.

„Ha-ha,“ odfrkla som si, no potom som sa začala smiať spolu s ňou. I keď mi tá predstava výletu s Jairom vlastne vôbec neprišla smiešna...

A on sa opäť celý deň neozval. Nie žeby mi to žily trhalo. To skôr len tak, pre informáciu.

V stredu som bola akčná hneď od rána. Výnimočne sa mi podarilo vstať na prvú hodinu, aj vlasy ma celkom poslúchali, tak som neváhala a hneď aj začala so „zbieraním“ podpisov na tie moje predôležité tlačivá. Všetci vyučujúci mi to podpísali bez zbytočných rečí, jedine Eduardo chytal prudké sklony sa okolo toho vykecávať. Ale aspoň som sa práve vďaka tomu medzi prvými dozvedela, že v piatok s ním nebudeme mať hodinu. Jupí. Ale fakt, bol na mňa dáky až príliš čudný. A napriek tomu sa mi stále až príliš páčil. Skrátka čistá schizofrénia a to som teraz ozaj nepotrebovala.

Po jeho hodine som ja už síce mala voľno, no baby mali mať ešte sociolingvistiku, tak sme si išli spoločne aspoň na chvíľu sadnúť na kávu. Na začiatok marca bolo v ten deň podozrivo teplo, svietilo slniečko, tak sme zostali sedieť vonku. Riešili sme práve, čo s tým výletom – im sa to stále zdalo drahé a ja som stále zúfalo chcela ísť, lebo som vedela, že sama sa tam skrátka len tak ľahko nedostanem, keď ma odrazu niekto zozadu schytil okolo pliec a pobozkal na líce.

„Hola, guapa,“ ozvalo sa mi pri uchu a ja som ten hlas spoznala skôr než si k nám jeho majiteľ stihol prisadnúť. A mala som chuť vraždiť. Nie kvôli nemu, bola som celkom rada, že ho vidím, ale mali ste vidieť Stef a Lis. Škerili sa ako nejaké pubertiačky, hádzali na mňa veľavýznamné pohľady a najmä, vypytovali sa Jaira, kade sa túlal posledné dni. Jednoducho trápne. A mne nezostávalo nič iné, než zahanbene pozerať do stola, či po nich raz za čas vrhnúť vražedný pohľad, pretože akékoľvek moje snahy posunúť rozhovor iným smerom boli načisto márne.

„Ozaj a čo robíš budúci víkend?“ zatiahla odrazu Lis a ja už som sa neudržala a surovo ju pod stolom kopla. Mrcha jedna.

„Zaujímavé, že sa pýtaš. Budúci víkend idem s kamarátmi preč z mesta. Čo máte niečo špeciálne v pláne?“ spýtal sa v množnom čísle, no pozrel pri tom na mňa.

„Nie, nie,“ krútila som rýchlo v hlavou a v duchu si s úľavou vydýchla.

Našťastie už potom baby tento predmet rozhovoru nechali tak, keďže už aj bolo veľa hodín a museli ísť, čiže som s Jairom opäť raz osamela.

„Počuj v sobotu večer je karneval. Idem tam s pár kamarátmi, tak si s kočkami nachystajte kostýmy a pridajte sa k nám, dobre?“ naoko sa spýtal, no vlastne moju odpoveď vôbec nepotreboval, „ja už tiež musím bežať. Ešte si zavoláme, pa.“ Rýchla pusa na líce a ako prišiel, tak odišiel. Hm, keby mi to nebolo jedno, tak by mi to asi jedno nebolo. Ak teda chápete ako to myslím. Ak nie, čo už, smola. Nemám silu to vysvetľovať.

Pomaly som sa aj ja teda pozbierala na odchod. Sedieť sama v kaviarni... tak ďaleko som ešte ozaj nedospela. Späť na byte som si urobila niečo na jedenie a cez skype zavolala domov. Ten telefonát bol v podstate posledným impulzom, vďaka ktorému som sa definitívne rozhodla, o niečo neskôr pekne zodvihla zadok, zašla si do bankomatu a potom už zamierila do Aegee zapísať sa na výlet. Život predsa treba žiť na maximum a využiť všetky možnosti, čo sa nám núkajú, či na takéto hlúposti sa to nevzťahuje? Ale hej.

Nebudem sa tváriť, že ma trošku nedesilo, že chcem ísť na výlet, na ktorom sa bude aj nocovať bez toho, aby som vedela minimálne o jednom známom človeku, ktorý naň pôjde tiež. Ibaže bol to výlet najmä pre erasmákov a medzi nimi to väčšinou tak chodí, že sa vopred veľmi nepoznajú a spoznávajú sa až na mieste, tak snáď sa mi podarí dať sa do reči aspoň s jednou schopnou osobou. Už dávno som sa predsa rozhodla, že sa v živote nenechám brzdiť strachom a treba to začať aplikovať čo najskôr.

No už pri zapisovaní sa na výlet sa všetky moje obavy ukázali byť zbytočné. Stretla som tam totiž dve Nemky z nášho kurzu španielčiny. Conni a Miriam. Doteraz som sa s nimi síce maximálne iba tak zdravila, ale keď sme sa stretli v Aegee, hneď sa so mnou dali do reči a bolo mi jasné, že už mi žiadny samotársky výlet nehrozí. Ono to moje čakanie na to, že sa veci vždy viac-menej vyriešia samy, nemusí byť zas až tak od veci stratégia. Zatiaľ to tuším celkom funguje. Aspoň teda čiastočne.

Alternatívna "realita"

2011-07-14T19:18:00.003+02:00

Nuž takto... Mám dnes narodky (a to nevravím preto, aby ste mi blahoželali, ale ako zdôvodnenie tohto príspevku), a tak som sa rozhodla zverejniť niečo špeciálne. Viete kedysi dávno, ešte v Oviede, skôr než vôbec skončil happyend, som sa pri plánovaní érase rozhodla ako bude vyzerať jeho koniec. No a len pred pár dňami na dovolenke som sa definitívne rozhodla, že to, čo som si vtedy napísala ako koniec nepoužijem. Bude to vyzerať inak, úplne inak. No ale keďže by toho "konca" bola škoda, vy dnes dostanete jedinečnú možnosť si ho prečítať. Nebudem k tomu nič hovoriť, ani nič vysvetľovať, urobte si vlastné závery. Pekný večer ;)

Obliekla som si svoju farebnú kvietkovanú sukničku a obľúbené tielko s kvietkovanou potlačou. Vlasy som si jemne začesala dozadu tenkou dvojitou čelenkou a bola som pripravená vyraziť.

Vedela som, že vyzerám dobre. Určite lepšie než pred pol rokom, keď som tam bola naposledy. A nebolo to len oblečením či opálením. Bolo to najmä tým, že teraz som sa aj cítila dobre. Duševne. Konečne som bola vyrovnaná sama so sebou a so životom. A hlavne rozhodnutá nenechať si to už nikdy ničím ani nikým pokaziť...

Vošla som a automaticky pozrela na to miesto. Bol tam. Ešte krajší a smutnejší než som si ho pamätala. Pomaly som sa blížila z druhej strany a dúfala, že človek sediaci na kraji ma pustí do stredu. Pustil. Podvedome otočil hlavu ako každý, keď začuje, že si niekto sadá do jeho lavice. Venoval mi krátky pohľad a otočil sa späť. No skôr ako som sa stihla posadiť, znovu na mňa pozrel. S prekvapením a poznaním v očiach. Najprv som si myslela, že sa pozrel znovu len preto, že ehm, pekná baba, ale nie. Jeho oči vraveli, že ma spoznal. A to poznanie, že si ma pamätá rozlialo do môjho tela nádherné teplo...

Prišiel okamih podávania rúk. Ešte som si pamätala aké to bolo vtedy. Rýchle a krátke ako keď podávate ruku z donútenia. Tento raz však nie. Tentoraz mi ruku podržal dlhšie a dokonca ju aj jemne stisol. A pri tom dotyku moje srdce urobilo salto aké už dávno nie. Vlastne neviem či som niekedy niečo také cítila. V tom okamihu som vedela, že som musela odísť na polroka nielen preto, aby som našla samu seba, ale aj preto, aby som si obklopená toľkými krásnymi prístupnými a zároveň nedostupnými chlapmi, uvedomila, že doma mám na dosah niečo omnoho lepšie. A tiež som v tom okamihu vedela, že moje predsavzatie stráviť dva roky magisterského štúdia v Mexiku, sa práve silno otriaslo v základoch...

Po skončení omše som si vzala kabelku a chcela pomaly odísť. Na prvú nedeľu doma toho už bolo viac než dosť. Otočila som sa teda na odchod, keď v tom ma zastavila jeho ruka na mojom predlaktí.

„Som rád, že si sa vrátila.“ Povedal a ja som nevedela, čo odpovedať. Tak som sa len usmiala, a keď ma pustil, už naozaj odišla.

Nič netreba preháňať. V Španielsku som sa medzi iným naučila aj byť trpezlivá. Všetko má svoj čas a niekedy je naozaj lepšie sa do vecí neponáhľať...

19. Kapitola

2011-06-30T18:38:00.000+02:00

Ahojte :) Ja sa už asi slním na Korfu, ale keďže som si pred odchodom dala záležať, vy si zatiaľ budete môcť prečítať novú kapitolku k Érase. Je trošku nudná, čo už, na zábavnejšiu nevydalo, no ak sa vám Eduardo bude zdať divný a nepochopiteľný, tak to potom pre zmenu vydalo, lebo tak to má byť. Zatiaľ sa tu teda majte pekne a snáď niečo splodím, kým budem preč, lebo inak tu až do polovice júla budú asi zasa mierne suchoty. So read and enjoy 8)
A pustite si k tomu Chambao - Los muchachos de mi barrio, taká prudko pohodová ;)

19.Kapitola – Ani pondelky viac nie sú pondelkové

Las ventanas de mi barrio
no tienen rejas
ni maceta en los "polletes"
que no se riegan

Las muchachas de mi barrio
no tienen novio
ni le rezan "to" los días
a San Antonio

Los muchachos de mi barrio
le gusta "huma" a diario
los muchachos de mi barrio...

Najprv som nechápala, kde som, čo som, tobôž nie, čo je to za zvuk.

Potom mi odrazu zaplo, že je to pesnička od Chambao, ktorú mám ako budík.

Po pamäti som pod vankúšom nahmatala mobil a prudko stlačila gombíček, ktorý mi mal zaručiť ďalších osem minút sladkého, ničím nerušeného spánku. Budík stíchol, a tak som sa s úľavou otočila na druhý bok. Tuho som pritláčala viečka a snažila sa pokračovať v sne presne tam, kde som bola nútená prestať kvôli tomu otravnému zvuku. No, bohužiaľ, nedarilo sa. Spánok už viac neprichádzal, sen bol stratený v nenávratne. A to bol pritom taký krásny.

Ale počkať. Naozaj to bol iba sen?

Prudko som sa posadila, až sa mi zatočila hlava.

Rukami som sa pridŕžala postele a čakala, kým ten závrat prejde.

Po chvíli už som pred očami nemala čierne fľaky a mohla som sa okolo seba poobzerať. Veci porozhadzované po zemi a na stoličke, a keď som sa postavila z postele a bosými nohami stúpila na dlážku, pod prstami som zacítila zrniečka piesku. Takže to bola pravda.

„Kedy asi pôjdeme?“ spýtala som, keďže sa k ničomu nemal.

„Aj hneď, ak chceš,“ prekvapil ma svojou odpoveďou a asi pochopil môj pochybovačný výraz, pretože vzápätí dodal, „Ja som pil len nealko,“ a pobozkal ma.

„Tak teda poďme hneď. Necítim sa tu dobre.“

A aj sme išli. Prekvapilo ma, že mu na mne záležalo natoľko, aby na mňa skutočne bral až taký ohľad, ale na takéto prekvapenia som sa veru nemienila sťažovať. Cestou mi dokonca vravel, že jeho kamaráti sú skrátka trochu čudní a Španielky na cudzinky nehorázne žiarlia, tak aby som si to nebrala k srdcu, že je to skôr jeho chyba, keď sa mi nevenoval po celý čas. Už z toho som sa prihlúplo usmievala a nemala slov. No a keď potom zastavil pred mojím domom a skôr ako ma odprevadil k dverám sme sa ešte najprv asi päť minút bozkávali v aute, tak to už sa mi ozaj nemôžete čudovať, že som začala mať pochybnosti, či sa mi to len nesníva. Zvlášť keď mi ešte aj nakoniec zaželal sladké sny. Akoby bola toľká explicitnosť treba. Každopádne, s takýmito krásnymi spomienkami sa mi do pondelkového rána hneď vstávalo lepšie.

Počas prvej hodiny sme sa so Stef a Lis akosi nudili a namiesto písania poznámok sme si podsúvali lístočky. Dohodli sme sa, že po kurze španielčiny pre cudzincov pôjdeme do kina, na Benjamina Buttona, film, o ktorom vtedy hovorili všetci a my tri sme ho stále nevideli. Celkom som na to bola zvedavá, nielen kvôli filmu samotnému, ale skôr ma zaujal fakt, že Španieli v kinách dávajú filmy iba s dabingom. Brad Pitt po španielsky? Už som sa nemohla dočkať.

No predo mnou boli najprv ešte ďalšie dve hodiny a zopár „vybavovačiek“, ktoré som hneď zhurta na začiatok týždňa zadala sama sebe. Na jednu vec som sa obzvlášť netešila, o štvrtej som mala ísť za Eduardom s „learning agreementom“, vypísaným definitívnym zoznamom predmetov, ktoré budem navštevovať. Milostivý pánko mi ráno poslal mail, aby som za ním prišla a ja som si ho bohužiaľ stihla prečítať. Premýšľala som nad tým celý zvyšok vyučovania, no napokon som usúdila, že sa vlastne nemám čoho báť, skrátka vojdem, podám mu papier, počkám, kým ho podpíše a vypadnem. No big deal, right? Ehm, snáď.

Po škole sme s babami skočili do kaviarne, do štvrtej ešte bolo času dosť a ony tiež nemali žiadne extra plány, tak sme išli na naše tradičné mediano con leche. Čašníčka už si nás dokonca začínala pamätať a vedela, že baby nechcú cukor žiaden a mne stačí jeden. A mliečko nám navrch nalievala vždy tak, aby vytvorilo srdiečko. Skrátka neskutočne milá žena. Kým sme si tak vysedávali a bavili sa o večerných plánoch, prišli k nám Jojo s Angelikou so správou, že ďalší z Rakúšanov, Morris, má narodky. Chceli ich oslavovať ešte hneď v ten večer, vzhľadom na deň v týždni to bol veľmi divný nápad, ale budiš, súhlasili sme s tým, že po kine sa k nim pridáme. Potom sme ešte s nimi chvíľu kecali, no ony dve mali až príliš veľkú tendenciu utiekať sa k nemčine, čiže o chvíľku som bola opäť raz vyčlenená z rozhovoru, ale nedá sa povedať, že by mi to vadilo. Vrátila som sa späť k vlastným myšlienkam, až do trištvrte na štyri tam s nimi sedela a v tichosti spomínala na predchádzajúci večer s Jairom. Zamestnávala ma najmä jedna otázka. To mám teraz akože chalana?

No odpoveď na túto otázku dievča len ťažko nájde samo a rovnako sa to nepodarilo ani mne. A hlavne, musela som sa už postaviť a vydať za Eduardom. Rozlúčila som sa s babami s tým, že so Stef sa vidíme doma a s ostatnými na kurze a odišla som z kaviarne. Po schodoch v hlavnej budove som kráčala pomaly, aby som do Eduardovej kancelárie prišla presne načas a nezadýchaná. To bol pre mňa základ ako sa nestrápniť.

Zaklopala som a po výzve vošla.

„Ema! Hola,“ pozdravil ma a hneď vstával od stola. Odzdravila som ho a snažila sa mu vyhnúť, čo najrýchlejšie prejsť k veci, no nepodarilo sa mi to. Ozaj mi ani len na španielske pomery neprišlo normálne, aby ma profesor na privítanie bozkával na obe líca, ale veď dobre, predýchala som. Len ma skúsi nejak obchytkávať, to potom zistí, čo je to slovanský temperament!

Trocha mrzuto som si sadla na stoličku, ktorú mi ponúkol, no snažila som sa tváriť čo najprívetivejšie, predsa len som si to s ním nepotrebovala rozhádzať a keby nebol mojím vyučujúcim, vlastne by sa mi to jeho správanie možno aj páčilo. Takto ma len zbytočne nepríjemne vyvádzalo z miery.

„Priniesla som ti ten learning agreement,“ prešla som rovno k veci, keď sa opäť posadil za stôl.

„Výborne, ukáž mi to,“ natiahol ku mne ruku a ja som mu ten papier podala, dávala som si pri tom tak nejak preventívne extra pozor, aby sa naše ruky nemohli ani len náhodou dotknúť.

„Pozerám, že až na jeden predmet si všetko zmenila. Budú to musieť aj u vás znova podpísať. Snáď to pre nich nebude problém,“ mrmlal si spolovice pre seba, spolovice pre mňa, no našťastie zvládal dve veci naraz a zároveň to zatiaľ aj podpísal.

„Vďaka,“ vzala som si teraz už podpísaný papier späť a hneď aj chcela vstať na odchod, no zastavil ma.

„Počkaj, ešte ti musím dať nejaké doplňujúce inštrukcie.“

S povzdychom som sa teda oprela dozadu a čakala.

Najprv sa len hodnú chvíľu usmieval a nič nehovoril. Potom akoby sa prebral z tranzu, (možno aj vďaka tomu, že som si odkašľala), a konečne prešiel k veci.

„Keďže väčšina predmetov, ktoré si si zvolila, vrátane toho môjho, je celoročná, no ty ich budeš navštevovať iba počas jedného semestra, musia ti daní vyučujúci podpísať tlačivo o tom, že súhlasia s rozdelením kreditov. Ja ale tieto tlačivá nemám, musíš si ísť pre ne k Sofii.“

„Dobre, to už je všetko?“ ozvala som sa trocha netrpezlivo.

„Zatiaľ áno, ak nemáš žiadne otázky k svojej seminárnej práci,“ odpovedal a zdalo sa mi, že nevraživo, ale čo už ja môžem vedieť, všakže?

„Nie, zatiaľ nemám žiadne otázky. Tak ešte raz vďaka. Dovi,“ rozlúčila som sa a rýchlo odchádzala preč. Príležitosť na lúčenie sa som mu veru nedala.

Za Sofiou pre tlačivá som sa rozhodla ísť až na ďalší deň, aj tak mi bolo jasné, že teraz by tam už nebola, tak som rýchlo bežala domov, aby som sa pred kurzom stihla aspoň trochu najesť. Stavila som na rýchly a osvedčený recept – cestoviny s tuniakom. Po jedle som sa rýchlo prezliekla a aspoň trocha namaľovala, keďže nebola šanca, žeby som sa v rámci tých našich nabitých plánov ešte niekedy dostala k šminkám a zrkadlu.

Večerný kurz sa neuveriteľne vliekol, zábavný bol akurát náš lektor Victor, ktorý v každom príklade používal meno Bart s brutálne anglickou výslovnosťou, ale na druhej strane, ak niekedy spomenul Johna Travoltu alebo Michaela Jacksona, bolo to zasa s neuveriteľne vtipným španielskym prízvukom. Čiže „Jon Travolta“ a „Majkl Jakson“. Chvíľami sme mali, čo robiť, aby sme sa mu nerehotali nahlas. No zvyšný čas sme len zívali a posielali si lístočky.

Našťastie nič netrvá večne, a tak aj kurz skončil a my sme mohli vyraziť do kina. Čakala som dobrý film, ale možno trochu nudný, keď získaval toľko ocenení, lebo v prípade takých filmov to tak niekedy býva. No bola som veľmi milo prekvapená. Brad Pitt síce v španielčine za veľa nestál, no myšlienka bola úžasná i slzička ukvapla. Čas sa naozaj nedá zastaviť a bola som neskutočne rada, že na otázku, ktorú vo mne film zanechal: „Žijem svoj život alebo ho len prežívam?“, som si minimálne v tomto životnom okamihu mohla odpovedať, že ho konečne skutočne žijem.

Hneď ako sme vyšli z kina, baby volali Jojo a Angelike ako to vyzerá s tou Morrisovou oslavou. Vraj už bola v plnom prúde, v malom bare neďaleko nášho bytu menom Cuba. Neváhali sme teda ani sekundu a zabočili do bočnej uličky, na ktorej konci sa nachádzal.

Keď sme vošli, ledva sa nám v tom zhluku tiel na miniatúrnom priestore podarilo zbadať Jojo s Angelikou. Pomohlo to, že ony nás zbadali prvé a mávali, inak by to asi nejakú tú chvíľku trvalo. Cez absolútne neznáme tváre sme sa k nim pretlačili a dozvedeli sa, že títo všetci tam sú kvôli Morrisovi. To máte tak, keď sú pozvaní všetci, ešte aj známi známych a ich známi. Chceli sme teda oslávencovi aspoň zablahoželať, a potom už zotrvať len v okruhu tých našich známych, no nebola šanca. Morrisa sme akosi nevedeli lokalizovať. Prebojovali sme sa teda k baru, objednali si víno a tapas a začali sa zabávať po svojom. Oslávenca sme stretli asi až po hodine, aj to vlastne iba náhodou, cestou na vécka. Zablahoželali sme mu a povedal nám, že keď Cubu zatvoria, najbližších okruh známych, do ktorého okrem Nemcov a Rakúšanov, s ktorými chodieva von najčastejšie, nejakých záhadným spôsobom rátal aj mňa bude ešte pokračovať po ďalších podnikoch. Súhlasili sme, a potom sme ho zasa až do zatváračky nevideli.

„Tak a čo teraz?“ zračila sa nemá otázka na tvári každého z nás, čo sme vytrvali a stáli teraz pred už zatvorenou Cubou. Podotýkam, že bola asi tak polnoc.

„Je pondelok,“ ozval sa Sasan, rozmermi dosť zastrašujúci Nemec so zvláštne snedou pleťou, ktorého by som rozhodne sama v tmavej uličke stretnúť nechcela.

„Vďaka za pripomenutie, akoby sme to nevedeli,“ odvrkla mu so smiechom v hlase Lisbeth.

„Na rohu pri našom byte je ešte jeden podnik, mohli by mať otvorené,“ navrhla Angelika a všetci sme súhlasili, že za skúšku asi nič nedáme.

Priznávam, že keď sme prechádzali okolo nášho bytu, prudko som koketovala s myšlienkou vykašľať sa na to a ísť domov. Najmä keď som si predstavila, že by som mala vstať o ôsmej, aby som sa na deviatu dotrepala do školy. Podotýkam, že začiatkom marca je to v týchto zemepisných šírkach ešte v podstate za tmy. No toto bol napokon i hlavný dôvod, ktorý ma presvedčil zostať s nimi ešte vonku. Pretože čím neskôr sa vrátim, tým lepšiu budem mať sama pre seba výhovorku, keď sa mi ráno nebude chcieť vstať, pretože sa mi na tú hodinu už teraz ani trocha nechcelo.

„Čo si tak stíchla?“ zjavil sa pri mne odrazu Morris a rozmýšľala som, či ma dnes vôbec počul nejako veľmi rozprávať. Asi ani veľmi nie, keďže sme sa za celý večer zatiaľ videli dokopy asi tak desať minút. Ale tak fajn, stíchla som, bola to pravda, len ako na to on prišiel? A hlavne, prečo si ma všíma? Začínala som ku všetkým priateľským chlapom pristupovať akosi prezieravo preventívne podozrievavo. Áno, šibe mi. A to som výnimočne toho ani veľa nepila. Čo už, diagnóza trúba.

„Len som rozmýšľala, či pôjdem zajtra ráno do školy,“ odpovedala som úprimne, na čo sa na mňa odrazu otočil Sasan, o ktorom som už vôbec netušila, že nás vníma:

„Jasné, že nepôjdeš. Si Erasmus, načo by si chodila do školy?“ a pozrel na mňa štýlom akoby som padla z jahody. Aha, tak pardon, že žijem a dýcham.

Morris si asi všimol môj polo - urazený, polo – znechutený výraz a silene sa zasmial, že haha aký je ten Sasan vtipný, neber ho vážne. No ale smola, u mňa už chlapec skončil.

Našťastie už sme boli na konci ulice, zabočili a hneď ten „podnik“ aj zbadali. Malý šenk pre miestnych štamgastov, do ktorého by som na Slovensku asi za žiadnych okolností nevkročila. No ale tu sme v Španielsku, tak čo sa budeme okúňať, hor sa spoznávať domácu kultúru. Až na jednu partičku starých chlapov tam bolo prázdno a ja neviem, že či sa Sasan poznal s čašníčkou, ale okamžite sa s tou mladou dal do reči a ona nám dokonca potom priniesla celý veľký tanier s tortillou, ktorú sama robila, no so smiechom nás upozornila, že je trošku málo slaná. Nám to nevadilo, naobjednávali sme si pivá a bolo. Rozhovor, ktorý sme viedli bohužiaľ zreprodukovať neviem, boli to také tie pivné politicko–ekonomicko-ekologické témy, ešte k tomu trojjazyčné, keďže akosi k dokonalému porozumeniu si nám nestačila len španielčina, len nemčina alebo len angličtina. Nie, potrebovali sme všetky tri.

Ale napriek veľkej snahe všetkých zúčastnených potiahnuť to čo najdlhšie, predsa len bol pondelok, a tak aj slečna chcela pred druhou už zatvoriť. Tak sme hold nemali na výber a museli sa pozbierať na odchod. Von už sme podliezali na polovicu stiahnutú mrežu na vstupných dverách, ale našťastie nikto nebol taký opitý, aby to nezvládol. S babami sme sa rozhodli, že pre nás sa tu už púť končí, pretože aj tak nie je šanca, aby ešte niekde mali otvorené. Chalani sa ešte dačo dohadovali, keď zrazu na nás čašníčka spoza dverí zakričala:

„El pakistaní no ha pagado!“ (ten Pakistanec nezaplatil) No myslela som si, že si od smiechu cvrknem. Môžete totiž trikrát hádať na koho to bolo myslené. Na Sasana. Išli sme sa s babami pretrhnúť, taký záchvat rehotu sme dostali. A ešte väčší, keď teda Sasan zaplatil a až kým nás potom neodprevadili domov si šomral: „Nevyzerám ako Pakistanec.“

No a viete, čo je na tom najvtipnejšie? To, že tak fakt vyzerá, presne to tá slečna vystihla.

Keď som v tú noc konečne zaľahla, bolo už takmer pol štvrtej, takže mi bolo viac než jasné, že na prvú hodinu jednoducho nevstanem a môžem si spokojne pospať o dve hodinky dlhšie. Len ma akosi stále fascinovalo to, že bol pondelok. Nemajú byť pondelky najhnusnejším dňom v týždni, keďže sú prvým pracovným? Toto bol teda inak pracovný deň.

A viete, čo som si až teraz uvedomila? Jairo sa mi za celý deň neozval. Ale nie, že by ma to trápilo. Akurát, že po tej nedeli by to každá normálna baba asi čakala, ibaže ako som už vravela viackrát, ja veru normálna nie som... No nedá sa povedať, že by mi to vadilo.

* 15. Fyzický dôkaz *

2011-06-22T21:28:00.002+02:00

Ahojte :) Akosi sa nejdem vyjadrovať k ničomu, čo sa týka časových intervalov v akých sa tu zjavujem, veď už ste si aj tak zvykli :P Radšej niečo ku kapitole, viem, zaslúžili by ste si aj dlhšiu, ale po prečítaní snáď pochopíte, že som s ňou bojovala ozaj dlho, nepísala sa mi ľahko, trošku ma ten výskum k nej vydesil :D Anyway, enjoy a ja síce budúci týždeň odchádzam na 10 dní preč, ale pokúsim sa dovtedy nejakú tú kapču napísať, aby niečo pribudlo. Majte sa zatiaľ krásne, čítajte a komentujte ;)

Pätnásta kapitola – Fyzický dôkaz

„Nakoľko ešte neprebehlo materiálne dokazovanie skutkovej podstaty... Ach, vďaka Bohu,“ potešila som sa v pondelok ráno zazvoneniu telefónu, pretože ma aspoň na moment vytrhlo z pazúrov neskutočne nudného papierovania. Je to hold hlúpy nápad, aby mali naraz dovolenku prokurátor aj jeho zástupkyňa, akosi potom za vás nemá kto dva týždne pracovať, a keď sa konečne vrátite, takmer pod tou kopu papierov na stole ani neviete nájsť telefón. Mne sa ho však podarilo vyslobodiť celkom rýchlo a priam s nadšením som ho zdvihla.

„Prosím?“ pri toľkom entuziazme som sa aj predstaviť zabudla. Čo už.

„Doktorka Krušovská?“ ozvalo sa na druhej strane neisto, no ja som ten hlas aj tak ihneď spoznala.

„Áno, Maťa, som to ja, čo sa deje?“ Bola to moja asistentka z kancelárie a ja som mierne nechápala prečo mi volá na prokuratúru a nie na mobil.

„Prepáčte, volala som vám už niekoľkokrát na mobil, ale nebrali ste mi to...“ neisto sa odmlčala a ja som hneď začala prehľadávať celú kabelku až som napokon pripustila:

„To ja sa ospravedlňujem, asi som si mobil zabudla v aute.“

„Samozrejme, stáva sa, ale kázali ste mi, aby som vám dala vedieť ihneď ako to vybavím,“ zasa sa odmlčala. Niekedy ma neskutočne iritovala tá jej plachosť a akási zvláštna neistota či strach povedať mi veci rovno bez zbytočných okolkov.

„Jasné, hovorte. Nerušíte ma.“ Dodala som pre istotu v nádeji, že ju to postrčí, aby sa konečne vyjadrila, pretože som zatiaľ vôbec netušila, o čom to hovorí.

„Volala som do ordinácie vášho gynekológa,“ práve sa mi v hlave rozsvietila imaginárna žiarovka, „ a nástojila na tom, že chcete prvý možný termín. Podarilo sa mi objednať vás už hneď na zajtra na ôsmu ráno.“ Šikovná je, nezdá sa dievča.

„Výborne. Ďakujem. Hneď ako sa tam vybavím, prídem do kancelárie, ale aj tak mi všetky prípadné zajtrajšie stretnutia naplánujte až na popoludnie.“

„Samozrejme. Už sa stalo.“

„Vďaka. To je všetko. Pekný deň, vidíme sa zajtra.“

„Aj vám pekný deň, pani doktorka.“

Položila som telefón a uvedomila si, že sa usmievam. Už len jeden deň a konečne sa dozviem, či teda budem mama alebo nie. Z návalu emócií sa mi odrazu oči zaliali slzami. Ja a mama. Zvláštna predstava. Istým spôsobom prirodzená, no stále aj veľmi zvláštna. Mama.

Zasmiala som sa na vlastnej precitlivenosti a radšej vstala a rozhodla sa ísť na malú prechádzku – do auta po mobil.

„Ahoj, láska.“ Vrazila som hneď na chodbe do svojho manžela. „Kam si sa vybrala?“

„Vlastne za tebou po kľúče od auta,“ odvetila som mu s úsmevom a prstom ho pohladila po tvári. Mal ju krásne opálenú a mne sa hneď začali vynárať samé nádherné spomienky.

„A čo chceš s autom?“ prerušil moje snívanie zvedavou otázkou.

„Asi som si tam ráno zabudla mobil, neviem ho nikde nájsť,“ vysvetlila som.

„Aha, jasné, tak ja sa tam pôjdem pozrieť s tebou.“ Navrhol mi a hneď ma aj objal okolo pása a začal viesť chodbou, čiže iná možnosť ani akosi neprichádzala do úvahy.

Bola som však zlá a už čoskoro som sa mu z objatia vymanila. Nebolo mi totiž príjemné vykračovať si takto po úrade, už aj tak sa tam o nás dosť klebetilo a naozaj som nemala záujem opäť raz o sebe na véckach započuť aká som ja len protekčná ženuška. Asi pochopil moje pohnútky, pretože sa neurazil ani sa o to opäť nepokúšal.

Vyšli sme von, odomkol mi auto a ja som ihneď zbadala svoj telefón v priehlbine v prístrojovej doske na strane spolujazdca. Záhadou mi len je, prečo som si ho nevšimla pri vystupovaní. Odpoveď však asi bude viac než jednoduchá – lebo som to ja.

„Počuj a už vieš kedy pôjdeš k lekárovi?“ spýtal sa ma cestou späť do kancelárie.

„Psst,“ upozornila som ho a poobzerala sa okolo seba, či nás náhodou niekto nepočul.

„Viem,“ odvetila som krátko, keď som sa uistila, že je vzduch čistý.

„A?“ naliehal s úsmevom.

„Zajtra ráno,“ opätovala som mu úsmev.

„Odveziem ťa tam?“ navrhol mi už tesne pred dverami svojej kancelárie. Asistentku tam našťastie nemal, inak by som ho opäť rýchlo zahriakla. Jeden by až neveril ako rýchlo dokážu po prokuratúre kolovať klebety.

„Netreba, pôjdeme potom spolu na obed.“

„To tam budeš tak dlho?“ začudoval sa.

„Nie, teda možno, ja neviem, snáď nie, ale musím ísť hneď potom do firmy doháňať zameškané a popoludní už budem mať aj nejaké stretnutia s klientmi, čiže jediná možná voľná chvíľa bude na obed,“ vysvetľovala som mu mierne chaoticky.

„Ale by si mi mohla aspoň zavolať, nie? Vieš, aj ja už by som to chcel vedieť,“ štuchol ma s úsmevom, no oči mal vážne. Akoby som si až vtedy uvedomila, že celé to (ne)tehotenstvo naozaj nie je len o mne, ale nás zahŕňa viacerých.

„Dobre, tak to nejako ešte vymyslíme. Všetko záleží od toho ako dlho tam vlastne budem. Nechajme to už ale teraz tak, tá práca, čo ma čaká v kancelárii sa nespraví sama,“ pousmiala som sa, pobozkala ho na líce, a potom skôr než vôbec stihol zareagovať som vykročila chodbou do svojej kancelárie.

...

Ten deň sa vliekol neskutočne pomaly. Obzvlášť, keď som ani len nemala ísť s kým na obed, lebo Paľo bol na súde. Objednala som si teda iba šalát, ktorý som zjedla v kancelárii, a potom sa opäť zahrabala do papierov. Kopa na mojom stole sa však zmenšovala neskutočne pomaly, dokonca pomalšie než sa hýbali ručičky hodín. Boli ešte len tri a mne už sa nehorázne zívalo. Ako to mám vydržať ešte hodinu? Rozhodla som sa urobiť niečo, k čomu som sa v práci už dávno neznížila. Vykašľala som sa na papiere, vybrala z kabelky svoj tajný USB kľúč, načítala ho a zapla si hru SIMS. Presne tak. Čo na tom, že to bolo trápne a detinské. Načítala som si hru s mladým manželským párom, stále dokola som ich nechávala pusinkovať, muchlovať sa a pokúšať sa o dieťa, až kým postavička neotehotnela a nezačalo jej rásť zlatunké bruško. Berte to ako zúfalý pokus o rozptýlenie sa hormónmi zmietanej ženy. A že to bol úspešný pokus. Hodina mi ubehla ani som nevedela ako, dokonca som tam napokon zostala i o niečo dlhšie, kým mi odrazu nezazvonil mobil. Paľo.

„Prosím?“

„Kde si? Práve som vyšiel zo súdu, myslel som si, že už budeš nervózne podupkávať pri aute a teba nikde.“

„Ehm... akosi som pri práci stratila pojem o čase. Hneď som dole.“ A zložila som skôr než sa na mne stihol začať smiať. Stačí predsa, že to budem počúvať minimálne celú cestu domov.

Keď som vybehla z budovy, už sedel za volantom, aj naštartované už mal. Ledva som si sadla a zapla pás, hneď vyrazil. Netuším, kam mal tak naponáhlo. Teda, jasné, že domov, ale prečo?

„Kam sa tak ponáhľame?“ spýtala som sa, keď križovatkou preletel na oranžovú.

„Domov predsa,“ mykol plecom a ani sa na mňa nepozrel.

„V zmysle čím skôr budeme doma, tým skôr bude zajtra?“ napadlo mi odrazu, čo sa za týmto jeho zvláštnym hnaním sa domov môže skrývať.

„Asi tak nejak,“ v jeho hlase bolo konečne počuť náznak úsmevu.

„Dobre teda,“ prikývla som sama sebe a pohodlne sa usadila do sedadla, i keď od domu nás delila už iba posledná zákruta a jedna ulička.

...

„Počuj, tak ako teda?“ spýtala som sa ho, keď som už nachystaná na odchod vbehla do kuchyne a len si rýchlo brala aspoň na jogurt, lebo iné raňajky som akosi nestíhala. Čo už, chyba lávky, zabudla som si posunúť budík minimálne o pätnásť minút skôr.

„No odveziem ťa tam, aj na teba pekne počkám,“ povedal a ani pri tom na mňa nepozrel, v pokoji si ďalej čítal noviny.

„Ale to sa ti tam akože bude chcieť čakať? Uprostred gynekologickej ambulancie? A robota sa spraví sama?“ snažila som sa rozumne argumentovať.

„Veď mám čas ísť na deviatu. A keby si tam bola veľmi dlho, tak ja zatiaľ odídem na prokuratúru, a keď vyjdeš zavoláš mi, aby som po teba prišiel.“ Opäť bez jediného pohľadu mojím smerom. Akoby som bola dáke malé hlúpe decko, ktorému neradno venovať pozornosť.

„Ibaže ja sa potrebujem čo najskôr dostať do kancelárie. O tomto sme sa hádali už včera. Najlepšie by bolo keby som tam išla sama,“ pomaly mi dochádzala trpezlivosť. Možno to znie, že ho tam nechcem, ale ono je to skôr tak, že mi to za neho príde trápne, aby tam so mnou bol a vlastne keby sa napokon ukázalo, že tehotná nie som, bude to pre mňa jednoduchšie nemať ho za zadkom a môcť si v pokoji premyslieť ako mu to oznámim.

„Pozri, tak ja už ozaj neviem, čo ti mám na toto povedať. Je mi jasné, že istá tvoja časť ma tam asi ani veľmi nechce, ale máš jednoducho smolu. Pôjdem tam s tebou a počkám v aute, kde si zatiaľ zapnem notebook a začnem pracovať. A tvoj názor ma nezaujíma, bude to tak a basta. Teraz rýchlo zjedz ten jogurt, nech môžeme vyraziť,“ vyhlásil razantne.

Uf, musela som uznať, že takýto autoritatívny bol veľmi sexy. Nemala som na výber, jednoducho som ho musela poslúchnuť, i keď som musela mierne bojovať so svojou automatickou obrannou reakciou, ktorá sa mi drala na jazyk. Zachránil to jogurt, rýchlo som si ho začala plnými lyžičkami pchať do úst, len nech sa nemám kedy a ako s ním pustiť do hádky. No ale malo to taký trošičku ironický účinok, keďže ma z toho naplo a ledva som stihla dobehnúť k záchodovej mise.

„Prídeme tam neskoro,“ oznámil mi spoza chrbta miesto toho, aby mi ako obyčajne pridržal vlasy. Asi si nechcel zašpiniť svoj parádny oblek. Chruňo.

„Čo už.“ Zamrmlala som a začala si umývať zuby. Ešteže ma tieto moje nové ranné skúsenosti naučili mať vždy po ruke zubnú kefku.

...

Darmo ale stresoval, nakoniec sme do ambulancie dorazili päť minút pred ôsmou a dnu som aj tak išla až o desať minút neskôr. Ale tam už som sa potom zdržala parádne dlho.

Najprv sa ma lekár vypytoval na typické hlúposti, kým si konečne nechal skočiť do reči a uvedomil si, že som neprišla na preventívnu prehliadku, ale kvôli podozreniu, že som tehotná. A potom sa to začalo. Najprv mi vzal krv, že na nejaké vyšetrenia a následne sa začal kolotoč otázok, aby zistil, či to nebudú len nejaké iné zdravotné problémy. Niežeby rovno zobral do ruky ultrazvuk, nie načo.

„Test ste si robili? Len jeden alebo viacero? Výsledok? Posledná menštruácia? Alergie? Lieky? Predchádzajúce tehotenstvá? Umelé prerušenie? Spontánny potrat? Užívaná antikoncepcia? Hormonálne liečba?“ všetko sa mi to zlievalo dokopy do jedného veľkého zhluku, na ktorý som už ani nevládala odpovedať, jednoducho som len krútila hlavou, sem-tam čosi zamrmlala. Hentaké testy – také testy, akoby ma to zaujímalo alebo akoby som vôbec vedela o čo ide.

Mala som pocit, že prešla celá večnosť, kým konečne prešiel k fyzikálnemu vyšetreniu, ktorého podrobnosti radšej nebudem rozoberať, lebo to ako všetky návštevy u gynekológa vonkoncom nebolo príjemné, no napokon skonštatoval:

„Maternica zväčšená, prsníky citlivé a naliate.“

Viem, veľmi romanticky to síce neznie, no bolo to predzvesťou toho, že vtedy sa už konečne rozhodol vziať do rúk i ultrazvuk.

I keď vo filmoch to upozornenie: „Pozor, bude to chladiť,“ znie dosť smiešne, fakt to chladí. Ale zároveň to celkom príjemne upokojilo moje nervy. No nie nadlho. Onedlho sa mi tlak zvýšil opäť, no už z trochu iného dôvodu.

„Počujete ten rýchly tlkot? To je srdiečko. A tento malý fliačik tu, to je vaše bábätko. Gratulujem, mamička.“

„Wow,“ vydýchla som a cez slzy v očiach som sa snažila identifikovať, ktorýže to fľak je to „moje bábo“.

„Trošku to priblížime, aby ste tam aj niečo videli,“ pousmial sa lekár, ktorému bolo zjavne jasné, že tam vidím akurát tak veľké makové.

„Vďaka,“ poďakovala som stiahnutým hlasom, pretože som to maličké dačo konečne uvidela.

„Zatiaľ má embryo len asi 5 mm, takže obrázok si tlačiť nebudeme. To až nabudúce,“ povedal a odrazu bez varovania vypol monitor a ultrazvuk odložil. Zosmutnela som, vôbec som si ten pohľad nestihla poriadne užiť.

„Teraz ešte urobíme ster kvôli ďalším testom a zmeriame vám panvu.“ Poviem vám, bolo to rovnako desivé ako to znelo, ale dozvedela som sa, že by sa mi „vraj“ malo rodiť ľahko. No uvidíme pri pôrode, potom mu to keď tak pripomeniem.

Slová: „Teraz vám už len vystavím tehotenský preukaz,“ mi už po tom všetkom zneli ako rajská hudba. A najmä, konečne som mala do rúk dostať pevný dôkaz toho, že budem matkou.

Popri všetkých tých základných údajoch o mojej osobe, zdravotnom stave a poslednej menštruácii ma najviac zaujal až posledný údaj, ktorý mi pán lekár vyrátal pomocou dákeho vzorca s divným menom – termín pôrodu: 9.3.2018

Môj osud bol teda definitívne spečatený.

Z ambulancie som odchádzala ako v tranze. Len matne som vnímala to ako lekár kázal sestričke objednať ma zasa o štyri týždne, na čo mi ona pogratulovala, pretože jej bolo jasné prečo. Snáď som pozbierala zvyšky slušnosti a poďakovala, ale veruže neviem.

Ešteže Paľo parkoval blízko a nemusela som prechádzať cez žiadnu cestu. Nasadla som do auta a on sa hneď zaujímal: „Tak?“

A ja som mu teda do rúk strčila svoju novučičkú materskú knižku, no neodpustila som si pri tom „právnickú“ poznámku:

„Nech sa páči, fyzický dôkaz naplnenia skutkovej podstaty.“

Výnimočná ponuka

2011-05-25T16:10:00.001+02:00

Ráno ma prebudilo zvonenie telefónu. Najprv mi chvíľu trvalo, kým som vôbec objavila zdroj toho nepríjemného zvuku a následne pochopila, čo mám akože urobiť. Ale dnes som rada, že som to zdvihla.

"Ahoj, viem, že je to na poslednú chvíľu, ale nemáš dnes večer náhodou čas? Zúfalo potrebujem tlmočníčku."
"Mhm, ahoj, no možno a o čo konkrétne by išlo?" spýtala som sa rozospato.
"O menšiu spoločenskú akciu tzv. "vyššej" slovenskej vrstvy, na ktorej vystúpi jedna španielska kapela. Netuším ako sa ju organizátorom podarilo zohnať, museli im ponúknuť inú sumu peňazí, aby sa im chcelo po veľkom koncerte v Ríme terigať na súkromnú párty do Bratislavy, no ale prídu a potrebujú tlmočníka/asistenta a organizátori ho dali zohnať mne a si skrátka moja jediná nádej," bľabotala tak rýchlo, až som jej ledva stíhala rozumieť.
"Spomaľ, prosím ťa, ešte len vstávam, pomalšie vnímam."
"Prosím, je to vážne životne dôležité pre moju kariéru."
"Kedy a kde?" vzdychla som si.
"Ďakujem, takže ..."

Keď som sa potom už v pokoji naraňajkovala, napadlo mi, že som sa vlastne vôbec nespýtala o akú kapelu ide, ale v danej situácii to asi bolo to najmenej. Skôr ma zaujímalo čo si oblečiem. Nakoniec to vyhral Desigual, čo tam potom, že by tlmočníci mali chodiť v nenápadných zemitých farbách, tlmočenie je dosť veľký stres sám o sebe, nie to ešte keď sa človek cíti nesvoj kvôli oblečeniu. Príliš vysoké opätky som radšej neriskovala, keďže Španieli predsa len bývajú vysokí skôr tak priemerne.

Prišla som síce s predstihom, no napriek tomu, že zvyčajne Španieli meškajú, títo tam už boli, pretože už na mňa pri dverách netrpezlivo čakala kamarátka, ktorá mi ráno volala.
"Konečne si tu, stále niečo rozprávajú, nikto im tu nerozumie a angličtinu majú horšiu než podpriemerný stredoškolák."
"Ahoj, aj ja ťa rada vidím," povedala som ironicky, no už iba jej vzďaľujúcemu sa chrbtu, tak som rýchlo pridala do kroku a bežala dnu za ňou. Čo na tom, že som stále netušila komu to vlastne idem tlmočiť.

"Hi, hey, your interpreter has finally arrived." vošla do miestnosti a ja tesne za ňou.
"Qué?" ozval sa hlas, ktorý mi bol akýsi povedomý, no zatiaľ som nedovidela, komu patrí, pretože mi zakrývala výhľad.
"Hola, soy Miriam, su intérprete," obišla som ju a predstavila sa, no a vtedy som ho konečne zbadala. Až mi skoro zabehlo.
"Hola, Jorge," zvítal sa so mnou a pri bozku na líce som cítila, že sa trošinku začínam červenať.
Ja viem, pomyslela som si, no nahlas nepovedala nič, len sa usmiala.

Potom mi predstavil aj ostatných členov kapely, no mala som čo robiť, aby som uverila tomu, že je to skutočné a len sa mi to celé nesníva.
"Mala si rovno povedať, že ide o Malditu Nereu a bola by si ma tu mala hneď ráno, možno ešte aj strapatú a v pyžame, čo by som bola mala tak naponáhlo," otočila som sa ešte so smiechom na kamarátku, a potom si už len užívala ten best job ever.

(no a koniec vás nechám dosnívať si samých, pretože si nechcem kaziť vyhliadky do budúcnosti, keďže viem, že všetko, čo si vymyslím do šťastného konca a napíšem, sa mi väčšinou už nesplní :D)

Vraj tretie narodeniny

2011-05-24T12:24:00.000+02:00

Verili by ste tomu? Z tohto bábätka sa pomaly, ale isto stáva malý človiečik. Jediné, čo ma mrzí je, že to tu v poslednom čase vyzerá akoby som mlela z posledného. Ale ja sa naozaj snažím, aby tomu tak nebolo. Akurát, že škola a najnovšie aj práca mi vytvorili taký úchvatný kolotoč, že kapitoly mi píšem rýchlosťou veta za týždeň. (btw pre tých z vás, ktorí o tom nevedie, robím najnovšie sprievodkyňu na Červenom Kameni a je to teda kvalitný zaberák) Ja sa to však naozaj vynasnažím zmeniť, lebo ma to ničí, že sa nedokážem naplno venovať svojim skvelým príbehom a milovaným postavám, ktoré sa stali síce neoddeliteľnou súčasťou môjho života, no akýmsi nedopatrením ich ktosi neustále vytláča do kúta a mne sa nedarí vzdorovať. Keďže však dnes tento blog dovŕšil svoje tretie narodeniny, chcem vám"slávnostne" sľúbiť, že ho nezatvorím do škôlky, nech sa o neho stará niekto iný a iba sa hrá s ostatnými deťmi, ale mu vybavím mamu, ktorá bude pracovať z domu a nezanedbávať ho (haha, kto túto trápnu metaforu nepochopil, tak to mám byť akože ja, že si dám záväzok naozaj sa aspoň raz do týždňa s niečím ozvať). Želám teda blogu, poviedkam a postavám všetko najlepšie, nech sa dožijeme aj ďalšieho roka, ktorý snáď už naozaj bude plodnejší.
A pevne verím, že v najbližších dňoch pribudne aj nejaké dielko :)

18. Kapitola

2011-05-02T13:53:00.003+02:00

Áno, ja viem, sľúbila som "cez víkend", ale na moju obranu, ja ho ešte stále mám, do školy idem až zajtra :D
Dúfam, že vás kapitolka poteší, bude musieť, lebo vôbec netuším ako bude príbeh pokračovať najbližšie...
Bavte sa, keď už je ten máj, lásky čas :)
P.S. tento mesiac snáď pribudnú právnici a po dlhom čase aj Celena, opakujem, snáď

18.Kapitola – Láska neláskavá

Quizá no fue coincidencia encontrarme contigo

Možno nebola náhoda, že sme sa stretli

Tal vez esto lo hizo el destino

Azda to zariadil osud.

Mi corazón está colgando en tus manos, así que no me dejes caer.

Moje srdce je v tvojich rukách, tak ma nenechaj spadnúť.

Asi tak som sa cítila.

Ležala som na posteli a hľadela do stropu. Z notebooku mi vyhrávala španielska hudba a odrazu som sa v každej jednej pesničke dokázala nájsť. Osud, náhoda, srdce, láska... neustále sa opakujúce témy, inokedy možno až gýčové, no teraz tak akosi bolestivo tnúce do živého.

Stefanie išla niekam von aj s Elizabeth, no ja som schválne zostala doma, v nádeji, že keď sa budem týrať dostatočne dlho, kdesi v sebe napokon predsa len nájdem odpoveď na to, ako to, že som do toho opäť tak neuvážene spadla. No prišla som len na frustrujúce vysvetlenie, že sa to „skrátka stalo“. V mysli som si jednotlivé okamihy premietala stále dookola, no ani za ten svet som nevedela prísť na to, v ktorej chvíli k tomu prišlo, že sa zo mňa z voľnej spokojnej erasmáčky stala zaľúbená trúba. Stop. Späť k poslednej myšlienke. Naozaj sa zo mňa stala zaľúbená trúba? Opäť som si prehrala podvedomý záznam udalostí a pocitov, prehrabala sa v tom terajšom zmätku a napokon prišla na šokujúcu skutočnosť. Som zaľúbená, ale mám to na háku. Žeby som ešte bola zhúlená zo včera?

Ono to bolo takto. Keď chalani dohrali futbal (Jairov tím mimochodom vyhral), chceli si zájsť na pivo. Nemusím snáď zdôrazňovať, že som sa zatvárila úplne zdesene, nakoľko mi Jairo sľúbil odvoz domov a s opilcami ja teda nejazdím. Presviedčal ma však, že mu ani na moment nenapadlo, žeby si vypil aj on a v tom stave náhlej zaľúbenosti som mu tak akosi uverila. Čo mi ale nedošlo bolo, že pitia sa možno vzdá, ale aby si behom dvoch hodín nezapálil alebo aspoň nepotiahol? Snívajte s nami. Ťažko povedať, čo je horšie, či spitý šofér alebo zhúlený. Veru, lebo myslieť si, že to majú „obyčajné“ cigarety by už bolo ozaj vrcholne naivné.

Akú taktiku teda zvolila Ema, aby sa zbavila strachu? Ťahala aj ona. A konverzovala o bohviečom, smiala sa na bohviečom, išla domov bohvieako a do vlastnej postele dorazila bohviekedy. Celkom fajná stratégia, no nie?

A tak som si tu teraz sedela na posteli, týrala sa, snažila dopodrobna rozanalyzovať svoje pocity v strachu pred tým, že dopadnem tak ako vtedy, ako zničené deprimované malé klbko nervov, no čosi mi v tom celé škrípalo, ktorési koliesko nechcelo tak úplne spolupracovať. Až po celodennom trýznení sa a naordinovaní si pár romantických filmov, som osvietene odhalila koreň veci. Nedopadnem tak ako vtedy, pretože necítim to, čo vtedy, pretože už NIE SOM taká ako vtedy. Naozaj mi to bolo jedno. Či z toho bude vzťah alebo nie, či dlhodobý alebo krátkodobý, či vážny alebo nezávislý alebo či mi to Jairo vôbec opätuje, či cíti niečo orientované podobným smerom, mojím smerom. Bolo mi jedno, že si komplikujem život zamilovanosťou. Ja som možno dokonca bola aj trochu rada.

S takýmto pozitívnym záverom a ľahkosťou na srdci a na duši sa mi v tú noc veľmi dobre spalo. Ráno som sa zobudila doslova vyspinkaná doružova. S úsmevom som si k raňajkám spravila palacinky, čo na tom, že z toho priberiem a rozmýšľala, čo s načatým dňom, pretože čuduj sa svete, v Oviede výnimočne nepršalo.

Práve som chcela ísť zaklopať Stefanie, že či nemajú s Lis niečo v pláne, no asi mi ktosi tajne na diaľku čítal myšlienky, pretože... nie neotvorila mi skôr než by som stihla zaklopať, ale zazvonil mi telefón a výnimočne sa mi volajúce číslo nezobrazilo ako neznáme.

„Hola,“ zdvihla som mu s úsmevom.

„Hola, máš čas?“ nezdržiaval sa zbytočnými formulkami a rovno prešiel k „meritu“ veci ako hovoríme my prudko vysokoškolsky lingvisticky vzdelávajúci sa.

„Mám,“ odvetila som popravde.

„Tak ťa čakám dolu.“ Okej, to ma trošku zarazilo. Ale povedala som mu, že fajn a rýchlo sa bežala nachystať.

Behom pätnástich minút som už vybiehala z bytu. Stefanie som ešte pred tým stihla oznámiť, že idem preč a keby dačo, nech mi volá, ale ona len nado mnou mávla rukou a povedala mi, nech si to čo najviac užijem. Radšej som sa nepozastavovala nad tým čo.

Vyšla som pre dom a zarazila sa. Jairo stál kúsok odo mňa a opieral sa o auto a ja som odrazu nevedela, čo mám urobiť. Rozbehnúť sa k nemu a hodiť sa mu okolo krku? Haha, ani vo sne. No dobre, vo sne možno hej, ale v realite ani nápad. Len tak mu kývnuť a ísť si rovno sadnúť do auta? Nie, tiež neprijateľné.

Urobila som teda tú fakt „najinteligentnejšiu“ vec a skrátka tam len tak stála a prihlúplo sa na neho usmievala. A tým pádom nechala jeho celú tú vec rozlúsknuť.

A nie, nepovedal: „Čo tam tak tupo zízaš, poď sem.“ Nie. On sa pohol smerom ku mne a s pozdravom: „Hola, guapa.“ ma pobozkal. A teda, že líce mám kúšťok vedľa.

Por besarte, mi vida cambiaría en un segundo.

To, že vám jeden bozk zmení život je nehorázne klišé, ale...

Poviem vám tajomstvo. Ono sa to fakt občas stáva. Pretože vždy vám ten daný bozk zmení minimálne ten jeden okamih a všetko následne sa od neho odvíjajúce a to predsa je život. A je jedno ako veľmi či málo a či v dobrom alebo v zlom. Jednoducho to niečo zmení.

A v tomto prípade, ak som sa predtým rozhodla, že nad vecami budem rozmýšľať len minimálne, od teraz som o nich už nerozmýšľala vôbec. Pretože som zistila, že všetko je skrátka tak ako má byť a ako to človek v danej chvíli cíti najprirodzenejšie.

Nasadli sme do auta a viezli sa a viezli. Až po chvíli mi došlo, že by nebolo od veci sa spýtať, kamže to vlastne ideme. A dostala som celkom zaujímavú odpoveď. Vraj na pláž. Fajn, tak som si myslela, že do Gijónu, vedľajšieho mesta, kde bola chutná malá mestská pláž priamo pri hlavnej promenáde. No Jairo ma opäť raz presvedčil, že pri ňom sa skrátka nemám snažiť niečo predpokladať či domýšľať si.

Skončili sme niekde. Fakt neviem kde. Medzi dvoma malými mestečkami, po takmer poľnej ceste až niekam dokelu... No na jej konci žiaden kel napokon nebol. Bola tam krásna pláž, schovaná pred pohľadmi moderného sveta, s chutným malým útesom, takým tým akurát na strmhlav skok dolu, na ktorý by som sa však v živote nenechala nahovoriť. No radosť z predstavy nádherne stráveného romantického popoludnia ma veľmi rýchlo prešla.

Keď sme začali schádzať k vode, začula som hlasy, ktoré mi okamžite boli akési povedomé. A keď som o malú chvíľu zbadala ich majiteľov, úsmev mi pohasol takmer úplne. Opäť tá istá partička Jairových kamarátov. Tentoraz aspoň s malou výnimkou, až dvoma dievčatami.

Predstavil nás, volali sa Lara a Nuria, otvorila sa prvá fľaša piva pre každého, chvíľu sme sa ešte bavili spoločne, a potom ma im nechal napospas. Priznávam, ani trochu sme si nepadli do oka. Ešte Lara bola ako tak milá, i keď som mala pocit, že som ju niečím bytostne urážala, ale netuším čím, ani výstrih som nemala ani nič, ani po mne žiadny z chalanov nepozeral, dokonca aj Jairo len sporadicky.

Nuria však bola kapitola sama o sebe. Ona nebola sympatická mne, čiastočne aj preto divné meno, za ktoré síce chúďa nemohla, ale úplne ju vystihovalo – medzi iným mala oči ďaleko od seba, pohľad nepríjemný, celý čas čudne špúlila pery a medzi prednými zubami jej svietila veľká medzera; no a ja som nebola sympatická jej. Ak mi aj niečo povedala, boli to len krátke úsečné, väčšinou sarkastické vety a ja som nad jej protivnosťou tak žasla, že som ani nemala síl jej po španielsky dačo odvrknúť.

A tak som sa od nich dvoch radšej čím skôr vzdialila, vzala si ďalšiu fľašu piva a podišla k vode. Slnko netradične krásne svietilo a na oblohe nebolo jediného obláčika, svetelné lúče sa teda nádherne zrkadlili na modrej hladine, čajky poletovali vzduchom a škriekali, no napriek celej tejto romantike som sa odrazu cítila bytostne sama a túžila odtiaľ odplávať niekam do ... kelu alebo aspoň do rána, keď som ešte bola celá vysmiata a rozradostená.

„Čo ty tu tak sama, kráska?“ prihovoril sa mi odrazu niekto a dokonca ma odzadu objal, no mne bolo hneď jasné, že Jairo to veru nie je. Šokovane som sa otočila, pre istotu aj štipla do ruky, či sa mi toľká trúfalosť len nesníva, ale nie, naozaj za mnou stál jeden z partie „kamarátov“, ktorého meno som bohužiaľ netušila, no momentálne bolo aj tak dosť nepodstatné.

„Čo chceš?“ spýtala som sa drzo, pretože som ozaj nemala prečo byť milá.

Chlapec sa len usmieval a mykol plecami. Odfrkla som si.

„Qué guay!“ vydýchla som a radšej si odpila z fľaše.

„Si s Jairom?“ spýtal sa ma napokon po chvíľke a neviem, či som až taká hlúpa, no nebola som si úplne istá, na čo presne sa ma to pýta.

„Ja neviem, som?“ odvetila som mu protiotázkou a až vzápätí si uvedomila, že to mohlo znieť dvojzmyselne, akoby som s ním flirtovala. A keď sa zasmial, bolo mi jasné, že to presne tak aj pochopil.

„Nemusela by si, ak nechceš.“ Povedal stíšeným hlasom, ktorý asi považoval za zmyselný a podišiel bližšie ku mne. Mať v krvi nižšiu hladinu alkoholu, asi by ma začínal desiť, takto som len nechápala ako som sa to opäť raz ocitla v takej trafenej situácii.

„Javi, čo robíš?“ z ničoho nič sa mu za chrbtom zjavila Lara a schmatla ho pod pazuchu. Paráda, pomyslela som si, tak už ani len ona sa so mnou nebude baviť.

„Nič, len som sa jej prišiel spýtať, či nechce ďalšie pivo.“ Zaklamal chlapec okamžite presvedčivo, no pochybujem, že mu na to skočila, pretože sa zatvárila dosť pochybovačne.

„A ja som povedala, že nie, vďaka, idem si poň sama.“ Dodala som rýchlo a rozhodla sa „vyklidit“ pole.

Bez zbytočného obzerania sa som teda prešla ku skupinke, v ktorej bol aj Jairo. Práve o niečom vášnivo diskutovali, no tomu ich slangu a asi aj nárečovej astúrčine som nerozumela ani mäkké f. I keď to pravdepodobne vôbec nemajú v abecede.

Povzdychla som si a pri vidine nehorázne zábavného večera stráveného čakaním na to, kedy sa mladý pán láskavo rozhodne konečne ísť domov, som preklínala ten okamih, keď som sa s ním vôbec rozhodla niekam ísť.

„Takže ty to máš chronické alebo čo?“ ozvalo sa za mnou, a keď som sa zvrtla, stála tam moja „obľúbenkyňa“ Nuria.

„Čože?“ nechápala som. Zopakovala mi svoju otázku pomaly ako keby som bola retardovaná a s výsmešným pohľadom, no ja som aj tak stále nerozumela, na čo tým akože naráža.

„Prepáč, ale ja stále nechápem, čo to mám mať chronické.“ Pokrútila som hlavou.

Slečinka si pohŕdavo odfrkla.

Pomaly si odpila z fľaše, ktorú držala v ruke, a potom konečne svojím dlhým kostnatým prstíkom ukázala najprv na Jaira a následne kdesi za seba, ako som už začínala tušiť, na Javiho.

Aha, pomyslela som si, tak už asi viem odkiaľ vietor fúka.

I keď to, žeby mal niekto cítiť krivdu kvôli Jairovi, to ma teda prekvapovalo. Nikdy mi nenapadlo, že som do niečoho vbehla, či čosi zničila. Akosi som predpokladala, že keď ma balí, tak asi nikoho nemá, zvlášť keď nič také ani nespomínal. Ale práve to bola asi opäť raz moja chyba, pretože to bol predsa chlap a ešte k tomu Španiel. Mala by som teda predpokladať vždy ten horší scenár, kým sa nepresvedčím, že pravdou je ten lepší. Tak som sa zabrala do myšlienok, že som si ani nevšimla, že Nuria predo mnou stále stojí a asi čaká na nejakú odpoveď. To, čo zo mňa nakoniec vyšlo, možno znelo trochu príliš sebavedomo a neskromne, i keď to tak pôvodne myslené určite nebolo, ale to by ste museli vidieť ten jej výraz, aby ste pochopili moje pochody a pohnútky.

„Ja sa nikomu nevnucujem, ani nejako „neponúkam“. Nemôžem za to, že tu všetci skrátka idú už len po tom, že som cudzinka. Ale úmyselne frajerov nepreberám. Nepotrebujem to.“

Na reakciu som nečakala. Otočila som sa a vydala kamsi na opačnú stranu, do pomaly zapadajúceho slnka. Ďaleko som ale nezašla. Zistila som totiž, že nemám veľmi kam ísť, z oboch strán zátoku obkolesovali skaly, čiže som mohla ísť buď k vode alebo hore k ceste k autu. Počkať. Auto. Kto bude šoférovať? Veď všetci pijeme. Áno, Ema, práve objavila Ameriku. Čiže domov to bude buď jazda s ožranom alebo s ešte väčším ožranom alebo čakanie až do rána, kým sa neminie alkohol a niekto aspoň trochu nevytriezvie.

Okamžite som vyliala zvyšný obsah svojej fľaše do piesku pevne rozhodnutá, že pri najhoršom to o hodinku - dve odšoférujem ja. Vypila som predsa len necelé dve fľaše, to by som mohla zvládnuť, hlavné bude nestretnúť žiadnu policajnú hliadku.

Hlávka mi naplno šrotovala, zatiaľ čo som sa otočila a pomalým krokom začala vracať späť v prípade, žeby ma nebodaj niekto hľadal, ale najmä pre istotu, ak by ma práveže nikto nehľadal a nejakým záhadným spôsobom všetci odišli bezo mňa.

„Ema!“ začula som odrazu niekoho volať moje meno, a potom som si aj všimla postavu bežiacu smerom ku mne. Jairo.

„Hola,“ zamrmlala som, keď zastal kúsok predo mnou.

„Tu si, všade som ťa hľadal.“

To isto, pomyslela som, „Deje sa niečo?“ spýtala som sa nahlas unavene.

„Nič, len, že som nevedel, kde si.“ Usmial sa, podišiel ku mne a objal ma okolo pása.

Mierne som sa odtiahla, aby som sa mu skúmavo zahľadela do tváre. Kto sa v ňom mal vyznať?

„Kedy asi pôjdeme?“ spýtala som, keďže sa k ničomu nemal.

„Aj hneď, ak chceš,“ prekvapil ma svojou odpoveďou a asi pochopil môj pochybovačný výraz, pretože vzápätí dodal, „Ja som pil len nealko,“ a pobozkal ma.

Čo vám budem hovoriť, vyrazil mi tým dych. Láska je nehorázne zložitá vec, no našťastie nie úplne vždy.

Domáce záležitosti

2011-04-23T13:02:00.001+02:00

Neviem, prečo ste sa všetci zľakli, že chystám novú kapitolovku, ja som len sľúbila poviedku :D A dnes ju konečne aj zverejním, i keď hotová je už asi mesiac, ale potrebovala si ešte trocha odležať. Ide o preklad, ktorý pôvodne vôbec nebol určený pre túto stránku, no okolnosti akosi napokon chceli inak. Príbeh napísal istý argentínsky spisovateľ, s ktorým som sa dokonca aj skontaktovala a vypýtala si povolenie, no skrátka všetko ako má byť. Možno sa vám štýl písania bude zdať trošku čudný, no musíte mať na pamäti, že za tým jednoducho nesmiete hľadať mňa, ale spomínaného autora. A prečo bol predchádzajúci songfic upútavkou? Uvidíte a snáď sa aj zasmejete. Have fun ;)
P.S. najneskôr budúci víkend by malo byť nové Érase

Domáce záležitosti

Sergio Gaut vel Hartman

Klop, klop.

„Klopú na dvere,“ povedala Gazdiná bez toho, aby zdvihla oči od krížovky.

„Nie som hluchá,“ odvetila jej Poppy a rukou si pohladila svoje osem a pol mesačné bruško. „Čo by si mala v takomto prípade spraviť?“

„Ja? Čo mám spraviť ja? Mňa nikto nenavštevuje, nevlastná sestra.“

Poppy znechutene potriasla hlavou, so zjavnou námahou sa zodvihla zo stoličky, no takmer ju zrazil kŕdeľ detičiek, ktorý jej vbehol do cesty zo zadnej časti galérie.

„My otvoríme!“ zapišťali drobci.

„Nie!“ zhrozila sa Poppy, „Mohol by to byť nepriateľ a váš ocko nenechal pripravenú obranu zámku. Pôjdem ja,“ dodala a vrhla zlostný pohľad na svoju polovičnú sestru. Poppy sa dalo prisúdiť zopár nedostatkov, no odvaha jej nechýbala.

Klop, klop, zopakoval sa zvuk hánok udierajúcich o ťažké dubové dvere.

„Nepriateľ nebúcha na dvere,“ povedala Gazdiná hrubo.

„Hneď,“ ozvala sa Poppy, „už idem, už idem.“

Pohľadom cez priezor sa uistila, že to naozaj nie je nepriateľ, tak bez akejkoľvek pomoci otvorila. Jej nevlastná sestra sa ani nepohla, bola zahĺbená do hľadania významu „zvuku, ktorý vydáva jedlo, ktoré pri hryzení chrúme“. Deti, ktoré raz v živote poslúchli matkino slovo, stáli ako z kameňa. A ako vždy, sa neuráčil objaviť žiaden sluha.

„Pani Popoluška?“ prehovorila žena s pokožkou bielou ako sneh, perami a lícami červenými ako krv a vlasmi čiernymi ako uhoľ. Tiež bola tehotná, i keď iba sedem a pol mesiaca.

„Som Poppy. Nikto mi už nehovorí Popoluška. A ty?“

„Prepáč, Poppy, nechcela som ťa uraziť. Mne sa tiež nepáči používať meno, pod ktorým ma kedysi poznali.“

„Snehulienka, aké prekvapenie!“

„Iba Lenka, prosím, môže byť?“

„Samozrejme. Ale poď ďalej, vstúp. Prepáč mi ten neporiadok v zámku. Ako vidíš, som veľmi široká.“ Keď prechádzala okolo Gazdinej, venovala jej ostrý pohľad, no tá raz v živote vyzerala byť spokojná. Tým slovom bolo „chrumkanie“. „Čomu vďačíme za tvoju návštevu?“ dodala Poppy a ukázala na stoličku, aby sa Lenka posadila.

Lenka si vzdychla: „Privádzajú ma veľmi súkromné záležitosti,“ povedala, „a asi nepríjemné pre obe,“ zdvihla pohľad a pozorovala erby, ktoré viseli zo stien a strop, tie farby a vzory sa jej zdali podozrivo povedomé. Prezrela si tiež obrazy bitiek, ktoré zdobili galériu – totožné bitky aké už kdesi videla.

„Súkromné a nepríjemné záležitosti?“ – preľakla sa Poppy, ktorá i keď mala odvahu, nesmierne ľahko sa naľakala akejkoľvek veci. „Stalo sa niečo môjmu Krásnemu Princovi?“

Lenka na Poppy vrhla jediný pohľad a zdvihla obočie. „Ešte sa mu nestalo nič, no asi sa mu čoskoro stane.“ Odstrčila dve deti neurčitého pohlavia, ktoré sa jej začali driapať po bokoch a nenápadne kopla ďalšie, ktoré sa jej motalo pomedzi nohy. Poppy Gazdinej posunkom naznačila, aby odviedla deti, ale tá sa zmohla len na otrávenú grimasu.

„To je moja nevlastná sestra,“ povedala Poppy.

„Ach, pamätám si ju,“ odvetila Lenka, „tá, čo sa vydala za toho romantického táraja, ktorého kasíno priviedlo na mizinu.“

„Presne tak. Ovdovela a zostala bez jediného centu, a tak môj milovaný manžel Krásny Princ pristúpil na to, aby sme ju na zámku zamestnali ako gazdinú, i keď je trpkejšia než ocot a nepríjemnejšia než škorpión.“

„To ma neprekvapuje,“ povedala Lenka, „musela som si pretrpieť podobné situácie.“

Nevlastná sestra s nechuťou popohnala deti a ony napokon zostali samy. Lenka teda spomedzi svojich šiat vytiahla jemnú ľanovú vreckovku, na ktorej bolo zlatom vyšité slovo „Poppy“.

„Moja vreckovka!“ vykríkla Poppy, ktorá nebola len statočná a ustráchaná, ale aj dosť pomaly chápala.

„Neprešla by som celú tú cestu v stave, v ktorom sa nachádzam, aby som ti priniesla vreckovku Sandokanovej Lady Mariany.“

„Máš pravdu, som hlúpa. Ale kde si vzala moju vreckovku?“

„Nevieš si domyslieť? Bola vo vrecku kabáta Krásneho Princa?“

„Tvojho Princa?“

„Nášho Princa, naivka, neuvedomuješ si to? Tvoj Princ a môj Princ sú tá istá osoba.“

„Naznačuješ, že ma môj Princ s tebou podvádza?“

„Vravím, že náš Princ nás podvádza obe a možno aj nejakú tretiu, ak sú moje podozrenia správne. A dokonca by mohla jestvovať aj štvrtá. Pozri.“

Lenka vytiahla ďalšiu ľanovú vreckovku, rovnako bohato vyšívanú ako bola tá Poppyina, ibaže na tejto stálo „Kráska“ a rozprestrela ju na stole.

„Kráska? Myslíme na tú Krásku, čo...?“

„Kráska,“ povedala Lenka, „čo tam po tom? Dokonca by to mohli byť aj obe.“

Poppy sa dotkla svojho bruška, ktoré jej v tej chvíli neobyčajne pulzovalo akoby sa to malé, ktoré v nej prebývalo, chcelo zúčastniť rozhovoru. „Čo urobíme?“

„Prišla som ťa uviesť do obrazu,“ odvetila Lenka, „a tiež, aby som si bola istá, že sa nenachádza tu.“

„A máš predstavu, kde by mohol byť? Na zámkoch v susedných kráľovstvách? Pôjdeme hľadať Krásky?“

„Nie,“ povedala Lenka, „Pôjdeme do jednej chaty v lese. Neviem, ktorej ďalšej dáme náš Krásny Princ na tom mieste preukazuje svoju náklonnosť, ale buď si istá, že ich odhalíme.“

Dobráčka Poppy, ktorá nebola len statočná, ustráchaná a pomaly chápala, ale tiež bola dosť zručná v hádaní sa, keď sa jej naskytla príležitosť, bola behom niekoľkých minút pripravená. Dala služobníctvu zopár presných príkazov, i keď si bola istá, že jej nikto nevenuje pozornosť a svižným krokom sa vydala za Lenkou.

A tu si idú sladké a ľúbezné tehotné princezné, kráčajú lesom ako len vládzu a hľadajú chatu, o ktorej sa domnievajú, že v nej objavia Krásneho Princa ako sa dopúšťa zrady. Lenke, viac ako Poppy, pripomínal les bolestné udalosti, ale keďže už z nej bola hotová žena, nemienila dovoliť, aby ju spomienky prenasledovali. S využitím logiky trpaslíkov premýšľala aký by bol ideálny úkryt pre podvodníka a viedla svoju spojenkyňu, spolu sa uhýbali nízkym konárom a zakopávali o kamene a kmene stromov, ktoré ich zraňovali.

Napokon, keď už sa stmievalo, chatu našli a po tom ako znovu nabrali dych, zabúchali na dvere.

Klop, klop.

Bolo počuť hluk splašených a zmätených pohybov. Niekto sa ukrýval. No Lenka a Poppy sa tým nenechali zastrašiť. Vedeli, že lesné chaty z rozprávok majú iba jedny dvere.

Klop, klop, nástojili.

„Vieme, že si tam,“ povedala Lenka odhodlaným hlasom, „Prestaň sa už skrývať a ukáž sa.“

„Nebuď zbabelec,“ vzchopila sa Poppy, ktorá si tým ku svojim už spomínaným črtám (odvaha, úzkosť, duševná pomalosť a nadanie na šarvátky) doplnila značnú schopnosť podriadiť sa iniciatíve druhých.

Zvnútra chaty sa opäť ozývala zmätená a nejasná činnosť, akoby niekto prenášal nábytok z jednej strany na druhú a nespochybniteľné zvláštne narážanie kusov dreva do seba.

„Otvoríš tie dvere alebo ich zvalíme?“ ozvala sa Lenka, ktorá sa po tom, čo si zažila so zlou strigou, nemienila nechať zastrašiť viac či menej krásnym Princom.

„Otvorím,“ odvetil zvnútra drsný a podráždený hlas, „hneď vám otvorím.“ Kroky prezrádzali, že sa niekto blíži ku dverám a pohyb kľučky potvrdil, že ten, čo hovoril, neklamal. Dvere sa otvorili a v nich bolo možné vidieť jedného Krásneho Princa, ktorý trochu nebol vo forme, v košeli a so zle pozapínanými gombíkmi na pančuchových nohaviciach. Nemal takmer nič spoločné s tým elegantným mladíkom, ktorý šiel na svojom veľkom bielom koni a keď uvidel dievča ležať ako mŕtve v sklenej truhle a vypočul si príbeh z úst trpaslíkov, bláznivo sa zamiloval a ani s tým, ktorý prevrátil naruby celé kráľovstvo, aby našiel mladú krásku, ktorá by nazula sklenú črievičku. Za ním skromná chata, nepochybne nehodná Krásneho Princa, ktorého zo seba robil, svietila neporiadkom a špinou.

„Darebák, naničhodník, lotor!“ vypálila Lenka bez toho, že by dala Princovi šancu vyrukovať s nejakou obranou.

„Nehanebný červík, opovrhnutia hodná krysa, odporná ropucha!“ pridala Poppy, zdvojila muníciu, ak by ju bolo treba.

„Moje milované manželky,“ zabľabotal Krásny Princ.

„Teda to priznávaš?“ zaškriekala vrcholne rozhorčená Lenka.

„To sa ani nebudeš oháňať nejakou výhovorkou, klamstvom?“ vzlykla Poppy, ktorá začala cítiť kontrakcie.

„Výhovorky, klamstvá?“ odvetil Princ, ktorý sa nikdy nevyznačoval rečníckym nadaním a najlepšiemu mu išlo opakovanie slov po tom, s kým hovoril.

„Ak teda nemieniš klamať,“ ozvala sa Lenka prísnym tónom, „okamžite hovor, čo je zač tento dvojitý alebo trojitý život, prečo si nás podviedol, využil našu panenskú nevinnosť a kto je tá dáma, ktorú si tu s toľkým hrmotom ukryl.“

„Poďme po poriadku, povedal kat Boží,“ zamrmlal Princ v snahe upokojiť ženy troškou humoru, ale keď u oboch uvidel nevľúdne zmraštené čelo, rozhodil rukami a povedal: „Všetko vám môžem vysvetliť.“

„Netuším ako,“ povedala Poppy, ktorá po prvýkrát prevzala iniciatívu, „vytiahni tú, ktorú schovávaš, nech ju môžeme zaživa stiahnuť z kože.“

Lenka otočila hlavu, aby si Poppy prezrela a to, čo uvidela, sa jej vôbec nepáčilo. Oči kedysi láskavej a dobráckej dievčiny sa zmietali v ohni pomsty.

„Všetko sa dá vysvetliť,“ povedal Princ.

„Nie si spokojní s nami, ktoré sme ti dali sex, deti a teplé jedlo, keď si sa vracal zo svojich vojen alebo hlúpych poľovačiek?“

„Nejde o to,“ bránil sa Princ, „deje sa to, že...“

„Povedz to,“ súrila ho Poppy a držala sa za brucho, začínala si myslieť, že pôrod sa blíži.

„To, čo sa mi prihodilo s vami...“

„Povedz to už konečne, človeče, či nevidíš, že tejto čochvíľa praskne voda.“

„Čochvíľa jej čo?“ poškrabal sa Krásny Princ po hlave.

„Nechaj to teraz tak. Povedz, čo sa ti s nami prihodilo.“

„Dobre, keď už tak naliehavo žiadate... Rozdiely medzi nami, triedne rozdiely a iné nie tak viditeľné rozdiely... totiž, láska existovala, chcem povedať, existuje, ale moje túžby...“

„Pozrime ho, bezočivca!“ vykríkla Lenka. „Vraj jeho túžby, vraví. A aké sú tie tvoje túžby, ktoré nie jedna, ale ani dve prvotriedne ženy, takmer archetypálne, nedokážu uspokojiť?“

„O tomto sa budeme musieť porozprávať neskôr.“

„Kedy neskôr?“ podarilo sa zašepkať Poppy. „Ukončime to. Sú ďalšie?“

„Kráska? Je to Kráska?“ pýtala sa Lenka. „Ale v tom prípade nerozumiem. Prečo by si bol s Kráskou v chate uprostred lesa? Urobil si jej to isté, čo nám? Kto je tvoja nová kamarátka? Sviniar!“

„Dovoľte mi to vysvetliť,“ bránil sa opäť Krásny Princ. Tvár mal červenú a jeho oči vyzerali akoby mu chceli vypadnúť z jamôk. „Problémom sú rozdiely, ako som vám už vysvetlil. Keď sme sa spoznali, vždy za konfliktných okolností, veril som, že som v najlepšom možnom svete - nevinné devy, týrané a prenasledované, bičované nezvládnuteľnými situáciami, napospas mocným a zlovestným nepriateľom... Cítil som sa vtedy úplne. Som Krásny Princ, pamätajte, ten, čo príde, aby otvoril truhlicu tých najtajnejších snov. A nemohol som odolať. Bol som teda tvoj Krásny Princ a aj ten tvoj aj mnohých ďalších dievčat v nebezpečenstve. Ale po veľkom skutku oslobodenia z pazúrov stríg a nevlastných matiek a čarov a zlých obrov a šťastnom požívaní slastí lásky... prišlo spolužitie, tehotenstvá, deti, nevlastné sestry a trpaslíci, všetci okolo mňa a ja som sa o všetkých staral... Chápete? Bola láska, to nepopieram a napriek tomu, že Krásneho Princa od jeho milovaných oddeľuje priepasť, necítil som znechutenie, pretože moje city boli úprimné...“

„A teda, podliak, čo sa stalo potom?“ vyhŕkla Poppy. „Prestaň sa už vykrúcať.“

„Kto je tá, ktorá ti dáva všetko, čo my už nemôžeme?“ Lenka bola taká bledá, že na jej pleti bolo vidno sieť žíl a tepien, ktoré boli kúsok od prasknutia. „Hovor, ukáž ju už konečne! Nechajme na teraz prvé klamstvo a povedz, ktorá je nositeľkou tvojej náklonnosti, schopná prekonať tie najkrajšie zo všetkých rozprávok.“

„Potreboval som niečo iné, zmenu,“ povedal Princ a o krok cúvol. Vo vnútri chaty sa zopakovali omámené a nejasné zvuky ako keby sa niekto pokúšal vyslobodiť z pút a opäť aj to nevysvetliteľné narážanie kusov dreva do seba.

„Zmenu?“ zvreskla Poppy. „Aký typ zmeny?“

Pohyby zvnútra chaty sa zmenili na praskanie a pukanie. Postava veľkého vzhľadu, ktorú si nebolo možné predstaviť ako devu, sa priblížila k dverám. A prehovorila.

„To medzi nami je láska, i keď vy, hlavy zadebnené, nie ste schopné to akceptovať a pochopiť.“ Pinnocchio sa ukázal v celej kráse svojho tela z dreva, odstrčil Krásneho Princa nabok a pozrel na Snehulienku a Popolušku s opovrhnutím, arogantný a okázalý ako vždy.

Absurdná Popoluška

2011-04-18T11:52:00.003+02:00

Ahojte, berte túto drobnosť ako malú tematickú upútavku na poviedku, ktorá sa tu snáď zjaví behom Veľkej Noci a ja vám zatiaľ tak trochu predčasne želám krásne prázdniny :)

Jeden obyčajný deň. S priemerným počasím, priemernou náladou.

A s nezabudnuteľným vyvrcholením.

Kráčam ulicou a podvedome pridávam do kroku. Neviem sa už dočkať, kedy otvorím dvere nášho obľúbeného podniku a uvidím ho rozprávať sa s čašníkom. Pomaly sa k nemu odzadu priblížim a prekvapím ho.

V jednom bare v mojej štvrti, ktorý si nechcem pamätať,

som videla svojho priateľa bozkávať moju kamarátku

No tomu, čo som tam napokon uvidela, moje oči najprv ani nechceli uveriť. Avšak akokoľvek zúfalo som žmurkala, ten obraz nemizol. Zradili ma. Práve oni dvaja, ľudia, od ktorých by som to čakala najmenej.

Bolesť z ochutnania tak smrtiaceho jedu

Strácanie času pre dve bytosti, ktoré som ľúbila

Akoby som ochrnula. Bola som paralyzovaná, nevládala sa pohnúť, nič urobiť či povedať, celým telom mi prechádzala triaška, hlava sa mi krútila zrak zahmlieval. Miestnosť predo mnou prestala existovať.

A moje oči už vidia ten príbeh ako na papieri

Moja kráľovná, vravel si, ja som ti verila

Kráľovná ničoho, to som bola

Absurdná Popoluška, tak som sa cítila

Stratená v skutočnom príbehu

Ako to?

"Ľúbim ťa. Len teba jedinú, najviac na celom svete. Keď sa nám to v práci trocha utrasie, zoženieme si pekný veľký byt a vezmeme sa." stále dookola a podobné rozprávky. Bla, bla, bla. Ako to, že som len bola taká hlúpa a uverila tomu? Taká slepá a nič si nevšimla? Veď o vzťah neprídete behom jednej sekundy. Vzťah buď je alebo postupne byť prestáva, až nakoniec nie je.

Opakovane som ťa žiadala

o viac než jedno vysvetlenie

Blázniš, to si mi povedal

Dnes som opäť uverila rozprávke na papieri

a utiekla od tých lží

Vraj, "Nie je to tak ako si myslíš." Jasné, to som si mohla myslieť. "Neblázni, také niečo by sme ti predsa nikdy nespravili." Ešte ty začínaj, a že kamarátka. Mhm, okej. Aj tak si za to môžem sama. Som hlúpa, trafená, sprostá, šialená. A očividne mám nehorázne pomýlený vkus na ľudí.

A vlastnými rukami roztrhám

ten príbeh z papiera

"Tak fajn," odsekla som, zvrtla sa na päte a definitívne za sebou spálila všetky mosty k starému životu.

Moja kráľovná, vravel si, ja som ti verila

Kráľovná ničoho, to som bola

Absurdná Popoluška, tak som sa cítila

Stratená v skutočnom príbehu

Ako to?

V byte som sa nezdržala ani desať minút. Do kufra som nahádzala prvé, čo mi prišlo pod ruku, vzala doklady a peniaze a zamierila na autobusovú stanicu. Jednoducho som potrebovala vypadnúť. Čím ďalej, tým lepšie.

Odrazu som si spomenula, že som chcela byť šťastná

Ach, bolesť - láska, bolesť, bolesť už sa viac nevracaj

Zvíťazím, ukradnem si svoju rozprávku

Napokon som skončila v Portugalsku. Sama neviem ako, ani prečo. Nikdy som tam ešte nebola, ale čosi ma tam tiahlo. Akási nádej, že práve tu by sa mi mohlo podariť zozbierať sily začať odznova.

Moja kráľovná, vravel si, ja som ti verila

Kráľovná ničoho, to som bola

Absurdná Popoluška, tak som sa cítila

Stratená v skutočnom príbehu

Ach, moja kráľovná, vravel si, ja som ti verila

Kráľovná ničoho, to som bola

Absurdná Popoluška, tak som sa cítila

Stratená v skutočnom príbehu

To sa skončilo.

Kráčam ulicou a podvedome pridávam do kroku. Neviem sa už dočkať, kedy otvorím dvere svojho obľúbeného podniku a uvidím ho. "Čo si dáš?" spýta sa. "Portské," odpoviem a dodám," pravé."

Layout jari 2011

2011-03-27T13:08:00.002+02:00

Ahojky :) Posledný dizajn, ktorý mal byť teoreticky jesenný tu nakoniec vydržal aj celú zimu a to preto, lebo sa mi príliš páčil na to ako zimu nemám rada :D Ale teraz je už jar, treba sa začať tešiť aspoň zo slniečka a farieb, ak už z ničoho iného, a tak prichádzam s mojím najnovším výtvorom. Tentokrát ideme bojovať za naše sny a všímať si krásy sveta okolo seba. Tak snáď sa vám páči, lebo mne hej ;)

P.S. pod týmto článkom najnovšia kapitola k právnikom

* 14. Zo sna do reality *

2011-03-22T22:43:00.003+01:00

Ahojky! Neviem, či ste to čakali, ale predstavte si, je to tu. Nová kapča k právnikom. To len vďaka tomu, že mám kopec iných povinností, do ktorých sa mi nechce :D Je trochu kratšia než posledná (ale 6 strán aj niečo stále nie je málo!!!), ale ono je to tak, že buď kratšie a rýchlejšie alebo dlhšie a pomalšie. Dúfam, že sa vám bude páčiť, želám príjemné čítanie a hasta la vista ;)

Štrnásta kapitola – Zo sna do reality

Možno len v našich spoločných dejinách, ale aj tak. Úmysel sa ráta.

Dívala som sa určite na jednu z najkrásnejších pláží sveta. Piesok ešte belší než bol pri našom hoteli, more modrejšie a čistejšie než vo filme. No priamo predo mnou malý provizórne postavený altánok vystlaný bielymi vankúšmi a rozkladacím stolíkom, na ktorom bol postavený veľký piknikový kôš, vedierko so šampanským a dva poháre. Štipla som sa do ruky, či sa mi len to nesníva.

„Nesníva sa ti. Jedine, žeby sa mne snívalo presne to isté. A to je trošku nepravdepodobné. Všetko najlepšie.“ Uchechtol sa Paľo, chytil ma za ruku a vykročil smerom k malému kúsku špeciálne pre mňa nachystaného raja.

Po každej jednej veci som jemne prešla prstami, aby som sa uistila, že tam naozaj je. A pri jednej som sa zastavila trochu dlhšie.

„Šampanské? A máš nejaké nealko pre mňa?“ spýtala som sa celkom milo, lebo som bola taká šťastná, že ma výnimočne ani takáto (ne)maličkosť nedokázala rozohniť.

„Nie. Ale!“ zdvihol výhražne prst, aby ma umlčal, no ja som sa ledva nadýchla, takže to bolo z jeho strany zbytočne prehnané gesto. „Aby si vedela, vyhľadal som si to na internete a jeden hlt šampanského na oslavu je povolený. Dobre,“ zastavil ma zasa skôr než som sa čo i len pohla, „dovoľ mi to preformulovať. Jeden hlt by ti nemal nijako uškodiť. Ani bábätku.“

Keďže to bolo po prvýkrát, čo niekto z nás nahlas vyslovil tak láskyplne to slovo „bábätko“, nemohla som sa ubrániť ešte väčšiemu úsmevu až som začínala mať pocit, že mi za chvíľu praskne tvár, lícne kosti dosť výrazne protestovali proti takémuto extrémnemu druhu strečingu akým je usmievanie sa od ucha k uchu.

Načiahla som sa teda za pohárom a vzala ho do ruky.

„Tak nalievaj.“ Žmurkla som na neho a predstavte si, že on bez odvrávania poslúchol.

...

Viete ako je to, bohužiaľ, so snami – napokon sa vždy predsa len prebudíte do reality. Nie, netreba sa ľakať, tie narodeniny sa mi nesnívali. Bol to neskutočne úžasný deň, no z úcty k osobnému súkromiu pána prokurátora a jeho manželky, ktorú podozrivo často vídam v zrkadle, sa k tomu viac nebudem vyjadrovať. He-he. Nechám to čisto na každého fantáziu domyslieť si, čo sa tam asi tak dialo.

To zlé je, že tým dňom sa náš pobyt prehupol do svojej druhej polovice. Niektoré dovolenky sa človeku niekedy môžu zdať aj pridlhé a aj by sa možno tak trochu rád vrátil späť do „normálnej“ civilizácie, i keď by trebárs potom zasa najradšej išiel zasa späť dovolenkovať. No táto medzi také určite nepatrila. Ani náhodou sa mi nezdala byť príliš dlhá, ba práve naopak, skôr som si priam bytostne uvedomovala, že štrnásť dní je žalostne málo, keď ma doma čakajú dve práce a teraz už asi aj príprava na materstvo, konfrontácie s kamarátmi, s rodinou... so životom.

A práve preto sme sa z nej aj v jej druhej polovici snažili vytrieskať čo najviac. Ranným zvracaním sme sa už nenechali znechutiť či odradiť od ďalších malých výletov, priam detského šantenia na pláži, neustáleho prejedania sa, vychutnávania skvelých ovocných miešaných nápojov, slnka, večerných posedení pri živej hudbe, tancovania a nakupovania darčekov, suvenírov, hlúpostí, no z poverčivosti radšej zatiaľ nič pre dieťatko.

...

„Bude mi to tu chýbať.“ Povzdychla som si, keď sme posledný večer sedeli na pláži v objatí a pozorovali spolu nočnú oblohu.

„Mne tiež, ale náš domáci život nie je vôbec zlý.“ Povedal a pobozkal ma na líce, keď začul moje tiché protestné zavrčanie.

„Ale keď už sa to tam nebude dať vydržať, vrátime sa sem.“ Dodal rýchlo, na čo som sa trochu afektovane rozosmiala, pretože to bolo jednoduchšie než začínať doťahovanie sa s tým, že tak to tu môžeme zostať rovno a ušetriť si čas aj peniaze. Asi pochopil, čo mi v skutočnosti behalo po rozume, pretože stíchol a dokonca sa ma na nič nepýtal, keď som sa odrazu zodvihla a vykročila k vode.

Zastala som tesne pri kraji, nechala vodu jemne mi obmývať končeky prstov, sem-tam celé chodidlá a sledovala som nekonečnú tmavomodrú diaľavu morskej hladiny lesknúcej sa v mesačnom svite. Nikdy som veľmi nebola na také tie poetické okamihy prírodnej scenérie, no toto ma akosi zvláštne upokojovalo.

„Pred životom sa neuteká, život sa žije.“ Ani som si neuvedomila, že za mnou Paľo prišiel, až pokým ma odrazu zozadu neobjal.

„A prečo ho nemožno žiť v raji, bez hlúpych problémov?“ odvetila som takmer trucovito.

„Lebo potom by to už nebol život. Ver, že aj v raji bývajú problémy.“ Neviem, kde sa v ňom odrazu brala takáto prudko filozofická stránka, avšak nemala som na ňu inej odpovede než si ťažko povzdychnúť.

„Bohužiaľ, musím uznať, že máš pravdu. Ale prestaňme už teda rozjímať a poďme si ešte užiť posledné chvíle v malom neproblematickom raji.“ Otočila som sa už s miernym úsmevom a pobozkala ho. Niekedy je skrátka jednoduchšie sa nevzpierať a len kráčať vpred so vztýčenou hlavou a bojovne vystrčenou bradou.

...

„Áno, jasné, veď prečo by nie!“ šomrala som si zúrivo popod nos a prehrabávala sa v kufri.

„Čo sa deje, zlatko?“ spýtal sa ma Paľo opatrne.

„Nič, čo by sa dialo. Akurát si len dnes ranná nevoľnosť zmyslela prísť v dvoch vlnách, ak si si nevšimol, že som musela rýchlo zmiznúť z raňajok, no akosi som už ja pani inteligentná stihla zabaliť kefku a pastu do kufra a očividne dakde na samý spodok.“

„Hm.“ Jedno poondené krátke hm, to bola celá jeho reakcia. Myslela som, že ma z neho vystrie, ale zachránila ho kozmetická taštička, ktorá sa konečne zjavila v mojich rukách a ja som sa celá natešená mohla utekať zbaviť toho ozaj odporného pocitu v ústach. Keď sa mi to konečne podarilo, chcela som sa na seba spokojne usmiať do zrkadla, no čosi ma zarazilo. Najprv som úplne presne nevedela určiť, čo to je. Avšak potom som sa pozrela poriadne a dokonca ustúpila o pár krokov späť, aby som mala lepší výhľad a následne som zdesene zvreskla.

„Čo je?“ v okamihu ku mne Paľo pribehol, no ja som nevládala odpovedať, iba som šokovane ukazovala prstom na tú osobu, ktorá mi síce bola dosť podobná, no ani náhodou som to nebola ja. Teda jasné, že som to bola ja, ale zároveň som to nebola ja. Nie tá ja, ktorá pred dvoma týždňami odchádzala na dovolenku.

„Tvoj odraz v zrkadle?“ tváril sa nechápavo, ale mňa to ani len nestíhalo vytočiť, bola som príliš vyvedená z miery.

„Som tučná.“ Precedila som pomedzi zuby.

„Kde?“ spýtal sa opäť nanajvýš inteligentne.

„Všade!“ rozhodila som teatrálne rukami.

Podišiel bližšie ku mne a tiež sa zahľadel na môj odraz v zrkadle.

„Ale kdeže,“ mávol rukou, „to robí to zrkadlo,“ chytil ma okolo pása, „stále mi rovnako sedíš do rúk, i keď...“ zarazil sa uprostred vety a vtedy som už vedela, že je zle. Mala som pravdu. Pribrala som!!!

„Dopovedz to.“ Vyštekla som ľadovo.

„Nerozčuľuj sa prosím, ale tuším si o trošku širšia. Ale pristane ti to. Si ešte krajšia a omnoho viac sexy než kedykoľvek predtým.“ Vravel to tak rýchlo, že som mu ledva stíhala rozumieť. Ale aj tak mi bolo v podstate jedno, čo hovoril, pretože okrem zväčšenia obvodu pásu, bokov a zadku som si práve všimla ešte aj čosi iné. Plnší výstrih.

„Hm,“ požičala som si repliku, ktorá bola zvyčajne Paľova, no teraz sa mi geniálne hodila.

Paľo nevravel nič, poslušne, no asi aj s napätím čakal, čo urobím ďalej.

„Okej.“ Otočila som sa odrazu a pobozkala ho. Takéto priberanie z tehotenstva môže byť.

...

Cesta na Hawai bola drsná, pridlhá, vyčerpávajúca a spol., ale návrat bol ešte horší. Návraty z dovoleniek bývajú vo všeobecnosti horšie než cestovanie tam, ale teraz sa k tomu asi ešte dvojnásobne pridal môj, síce ešte nepotvrdený, „druhý“ stav. Jednoducho, keď som po asi 36 hodinách konečne vstúpila do príletovej haly Schwechatu, vlastne som ani poriadne nevnímala, kde som. Nohy ma niesli zo zotrvačnosti, z časti mi asi výdatne pomáhal aj fakt, že Paľo neťahal len kufre, ale zvládal podopierať aj mňa. Priznám sa, že cestu taxíkom domov si vôbec nepamätám. Ani to, že by som u nás z neho vystupovala.

Zobudila som sa až uprostred noci na nehorázny hlad a zistila, že už som pekne krásne v našej posteli, dokonca aj v pyžame. Ešteže už som veľká a takéto veci ma ozaj netrápia a nezahanbujú. Čo najtichšie som sa zošuchla z postele a s miernym zakopávaním a šomraním napokon predsa len šťastne dorazila do kuchyne, snáď aj s neporušenými prstami na nohách. Rozsvietila som si svetlo nad kuchynskou linkou a nedočkavo otvorila chladničku. A takmer ju aj hneď zasa zúrivo zatvorila. Ono asi bolo veľmi naivné čakať, že mi behom dvojtýždňovej neprítomnosti niekto naplní chladničku, ale keď ja som bola hladná!!!

Realita, sladká realita.

Nič sa nedalo robiť, musela som sa uspokojiť s jediným, čo v nej bolo a vyzeralo byť jedlé – s vajíčkami, syrom a ... hm, mrkvou. Rozhodla som sa teda pre syrovú omeletu a hryzkanie mrkvy počas čakania na ňu.

Keď už som tam tak pohupovala bokmi, rozhodla som sa pustiť si k tomu aj troška muziky a až z rádia som sa dozvedela koľko je hodín. Vraj pol štvrtej. Tak sa budem tváriť, že to sú veľmi skoré raňajky. Keď sa mrkva minula, začala som si pohmkávať, pospevovať, poskakovať. Skrátka celkom dobrá náladička vzhľadom na obmedzené stravovacie možnosti.

„Čo to tu stváraš?“ ozvalo sa za mnou práve vo chvíli, keď už som sa dostala k najdôležitejšiemu momentu, nakladaniu na tanier, a tak niet divu, že moja omeleta takmer pristála na dlážke. Našťastie iba takmer.

„Raňajkujem, nevidíš?“ zavrčala som mierne namrzene, že som si nedávala pozor a nezvládla celú túto svoju nočnú/rannú akciu nepozorovane. Snažila som sa priveľmi si ho nevšímať, vzala som si svoj ťažko nadobudnutý pokrm a vybrala sa s ním k stolu.

„Raňajky. Pred štvrtou ráno. A veď čoby nie. Ukáž, aj ja som hladný. Podeľ sa.“ Prisadol si bez okolkov ku mne a drzo mi išiel strkať prsty do taniera.

„Žiadne také, drahý môj. Urob si sám.“ Plesla som mu po ruke, možno zbytočne surovo, ale pre mňa v danom okamihu primerane okolnostiam.

Najprv sa zatváril šokovane a neveriacky, no keď videl, že to naozaj myslím smrteľne vážne, odfrkol si, postavil sa a vybral sa k chladničke. V duchu som sa škodoradostne rehotala. Ale len v duchu, v realite boli moje ústa plne zamestnané prežúvaním.

„Aha. Už chápem tú tvoju prudkú reakciu. No nič. Urobím si teda nedeľný ranný výlet do obchodu.“ Vzdychol si a prešiel späť ku mne. Dúfal, že ma uprosí a ja sa s ním napokon rozdelím, ale smola, chlapec sa prerátal, tentoraz ozaj nemal najmenšiu nádej, že ustúpim.

„Nepreháňaj. Pár ich tam ešte zostalo.“ Ozvala som sa s plnými ústami.

„Doslova pár. Dve.“ Odsekol mi.

„No a? Stále lepšie než nič.“ Poukázala som a na dôkaz svojho tvrdenia si vložila do úst obrovský kus omelety, čím sa jej množstvo na tanieri zmenšilo ledva na polovicu originálu.

„Vieš čo, pri pohľade na teba ma chuť do jedla aj prechádza. Idem si radšej ešte ľahnúť. Dobrú noc a dobrú ... chuť.“ Posledné slovo zo seba doslova vypľul a mojou reflexnou reakciou bolo vyplaziť mu jazyk, ale to by mi vypadlo z úst všetko, čo som ešte nestihla prežuť a to by mi asi veľmi k víťazstvu v tejto debate nepomohlo. Miesto toho som sa radšej pokúsila o decentné kývnutie hlavou a pokračovala v napchávaní sa.

O chvíľu som dojedla, no keď som sa zdvihla, aby som po sebe odpratala tanier, zazdalo sa mi, že počujem čudné zvuky. Odniesla som riad do drezu, vypla rádio a vydala sa na prieskum. Už na chodbe som zbadala, že z obývačky prúdi slabý lúč svetla. Pomaly som sa priblížila ku dverám a opatrne vykukla spoza rohu. A hneď mi bolo jasné koľká bije.

Paľo stál vzadu pri písacom stole, v našom malom „pracovnom“ kútiku obývačky, svietil si iba stolnou lampou a prehrabával sa v papieroch v zásuvkách. Potichu som prešla k sedačke a nehlučne sa posadila na bočné operadlo.

„Čo hľadáš?“ vybafla som na neho nečakane a jeho chudáka tak myklo, až skoro zhodil lampu zo stola na zem. Zachytil ju len tak-tak.

„Koza, ale si ma vyľakala,“ pokrútil hlavou, krátko na mňa pozrel, no potom pokračoval v hľadaní.

Šokovane som podvihla obočie, mykla ramenami a ústami naznačila „Ja?“, ale potom som nad ním aj nad sebou len mávla rukou a rozhodla sa ukončiť jeho trápenie.

Podišla som k stolu a zvnútra stolového kalendára vytiahla malý letáčik.

„Nech sa páči.“ Ani som sa nepýtala, či hľadá práve to, jednoducho som to už dávno vedela.

Zmätene na mňa pozrel, no keď uvidel papier v mojej ruke, okamžite sa po ňom načiahol.

„Ďakujem,“ žmurkol na mňa s úsmevom.

„Aj ty si dáš?“ spýtal sa, keď už bral do ruky telefón a začínal vyťukávať číslo.

„Tipni si.“ Odvetila som s úsmevom a donútila ho sa na mňa pozrieť. Skúmavo sa mi zahľadel do očí, naklonil hlavu do boku, a potom už som ho len počula s úsmevom povedať:

„Hawai.“

A tak sme teda potom spolu pritúlení na gauči v nedeľu nadránom čakali na jediný nonstop rozvoz pizze v meste, aby sme nielen zahnali hlad, ale si tiež pripomenuli predchádzajúce dva nádherné týždne aspoň aj takýmto chabým spôsobom v tejto našej zložitej slovenskej realite. V realite, ktorá nakoniec možno predsa len nebude taká zlá, keďže sme si so sebou z raja domov priniesli svoj vlastný malý kúsok raja. Takého, ktorý pretrváva. Bábo.

* 13. Narodeniny *

2011-02-19T19:48:00.002+01:00

Ja sa budem tváriť, že sem chodím častejšie než ledva raz za mesiac a vy sa zasa budete tváriť, že si pamätáte o čom bola posledná kapitola, dohodnuté? :D Enjoy a sorry za ten sek na záver O:)

Trinásta kapitola – Narodeniny

Romantika jak sviňa, keď vám chlap pri vracaní drží vlasy, aby vám nezavadzali a nebodaj ste si ich nezašpinili. Ale vážne, bolo to od neho zlaté, i keď tú hanbu by som si radšej ušetrila.

„Nemusel si sa tu na to dívať.“ Povedala som vlastne len tak pre formu, pretože bolo jasné, že chcel byť pri mne a v kútiku duše, ktorému to nepripadalo istým spôsobom zvrátené, som mu za to bola i vďačná.

„Musel, pretože je to i moja zodpovednosť.“ Prekvapil ma svojou odpoveďou, na ktorú som nedokázala reagovať inak než úsmevom.

„Aha ho, bola tu upratovačka.“ Zmenila som odrazu tému, keď mi pohľad padol na sprchový kút a prstom ukazovala na teraz už neexistujúci fľak.

„Čože?“ otočil sa smerom, kam som ukazovala a potom späť na mňa, s neskutočne zlatým zmäteným pohľadom.

„Ale nič.“ Mávla som so smiechom rukou a radšej sa pustila do umývania zubov. Viete, tá večná pachuť zvratkov v ústach mi mierne začínala kaziť zážitky z dovolenky.

„Hm... Príď si potom vyskúšať to tričko.“ Vzdal to so mnou a odišiel. A vlastne som sa mu ani nedivila. Mňa chápať, to si vyžadovalo psychologický tréning.

S celkom spokojným úsmevom som si teda umyla zuby a premýšľala nad tým či sa netešíme zbytočne a či mi nakoniec to tričko namiesto predvádzania sa neposlúži ako vreckovka na slzy zúfalstva. Rýchlo som potlačila negativistické myšlienky, usmiala sa na svoj odraz v zrkadle a s hlbokým nádychom sa vybrala von z kúpeľne, vyskúšať si to tričko.

„Vyzeráš úžasne. Len by to chcelo ešte o čosi väčšie bruško.“ Zasmial sa, a keď pri zmienke o väčšom brušku pobadal môj nešťastný výraz, vzal ma do náručia a pobozkal.

„Ja nechcem byť tučná.“ Vzdychla som si.

Znovu ma pobozkal. A potom dodal:

„Nebudeš tučná, len tehotná.“ Povedal to tak samozrejme ako by sme už mali lekárske potvrdenie, vypísanú tehotenskú knižku a fotku z ultrazvuku. Chcela som zdieľať jeho presvedčenie, no kdesi čosi vo mne stále pochybovalo a bránilo mi v tom oddať sa sladkým nádejam. Vytrhla som sa mu z rúk a otočila sa k zrkadlu. Ten pohľad ma prekvapil a dojal zároveň. Naozaj som vyzerala úplne inak než obyčajne, skrátka krajšie. V očiach som mala zvláštny lesk, líca mi žiarili nielen vďaka opáleniu a v tom tričku som vyzerala tak dokonale mamičkovsky ako som si to vždy predstavovala.

„Máš pravdu, chcelo by to väčšie brucho.“ Povedala som zamyslene a načiahla som sa za malým vankúšom na posteli. Detinský nápad strčiť si ho pod tričko, no v danej situácii i tak zvláštne sladký a romantický zároveň.

„Takto je to už lepšie.“ Obzerala som sa so smiechom zo všetkých strán a Paľo sa smial so mnou.

„To veru hej.“ Objal ma zozadu a ruky si položil na moje zatiaľ iba páperové bruško.

„Zaujímavá konzistencia.“ Zasmial sa a ja s ním, po počiatočnom chabom pokuse trocha ho kopnúť do nohy.

...

Zvyšok dňa sme strávili príjemným dovolenkovým oddychovaním, tradičnými činnosťami ako ležanie na pláži, kúpanie sa v mori, ľahký obedík, siestička nech nedostanem úpal, relax pri bazéne, večerná romantická prechádzka po pláži, super večera a osviežujúci nealkoholický drink z čerstvých ovocných štiav a niekde medzi tým zopár kopčekov zmrzliny. Skrátka všetko samé obyčajné veci, len s tým rozdielom, že celý ten čas sprevádzali naše prihlúple zasnené úsmevy. A nesmelé dotyky ako by sme opäť boli mladí študenti a ešte len spolu začínali chodiť. No teraz to skôr bol strach nerozbiť ten krehký náznak dokonalého šťastia, ktoré sa medzi nami rozprestrelo.

...

Na ďalší deň ráno, už nikoho nič neprekvapilo, jednoducho sme si odbili náš teraz už bežný ranný rituál zvracania a držania vlasov a ďalej sme to nijako neriešili, keďže sme sa už viac-menej zhodli na tom, že pásomnica sa nekoná, bude to dieťa a basta. Reálne, nie fantómové.

„Zabudol som ťa upozorniť, že dnes ideme na výlet.“ Oznámil mi Paľo len tak mimochodom, kým som si umývala zuby a zúfalo sa opäť raz pokúšala zbaviť pachuti zvratkov v mojich ústach.

„Sose?“ zašušlala som pomedzi penu zo zubnej pasty, ktorá sa mi snažila vyvaliť z úst a, povedzme si na rovinu, nevyzeralo to práve najpríťažlivejšie. Ale snáď už si po tých desiatich rokoch, čo sme sa poznali, na to zvykol, ak nie, jeho problém, už si asi ani nikdy nezvykne a bude sa s tým hold musieť vyrovnať sám. Avšak keďže to v danej situácii trošku bránilo našej komunikácii, keď sa ešte aj miesto odpovede na moju otázku len začal schuti smiať, vypláchla som si ústa, s kefkou v ruke sa prudko otočila a namierila na neho nielen svoj vražedný pohľad, ale aj už spomínanú štetinovú „zbraň“.

„Aký výlet?“ zavrčala som cez zuby a on inštinktívne cúvol o krok dozadu.

„Hormóny?“ opáčil ticho, no dosť nahlas na to, aby sa moje oči zúžili už len na dve malé štrbinky. So mnou bolo nebezpečné si začínať i za „normálnych“ okolností, nie to ešte za „špeciálnych“ ako boli napr. pravidelné mesačné hormonálne výkyvy, či momentálne podozrenie na tehotenstvo. Na jeho mieste by som skrátka našľapovala opatrne, veľmi opatrne.

„Idiot?“ vrátila som mu to viac-menej konštatovaním, akurát so stúpajúcou intonáciou. A schválne som urobila krok smerom k nemu, s kefkou stále namierenou.

„Ja... počkám vonku...“ začal hovoriť a pomaly cúval, no stále rýchlejšie než som sa ja k nemu približovala, „...kým ťa prejde tvoj záchvat šialenstva.“ dokončil absolútne nečakane a skôr než som sa spamätala, už ho zrazu v kúpeľni nebolo, vyparil sa doslova ako gáfor, i keď neviem, či som niekedy nejaký gáfor videla. Asi preto, že sa vedia tak rýchlo vypariť.

„Ty...ty...pfff.“ vypenila som a spľasla ako prasknutá bublina. Nie som šialená, nie som šialená, nie som šialená. Len asi tehotná. A on je idiot. Opakovala som si až kým som sa neupokojila a na dôkaz pravdivosti svojich slov som sa absolútne nešialene prechádzala v kúpeľni do kruhu.

Keď dýchacie cvičenia zabrali a konečne som bola opäť pokojná vyrovnaná mladá žena, vyšla som von a už na prvý pohľad vedela, že Paľo určite opäť raz vysedáva na terase. Zamierila som teda za ním a už od dverí sa ho spýtala:

„Čo si mám obliecť?“ a pre jeho vlastné dobro dúfala, že odpoveď nebude „Niečo pekné.“

„Niečo...“ začal a mňa už išiel chytať amok, no zachránil sa v poslednej chvíli, „športové.“

„Okej.“ Vydýchla som a namierila si to do skrine. Výlet v športovom outfite. Jou, to bude zábava. Správne zachytená irónia. Viete, aby ste to nechápali zle, nemám nič proti športovým aktivitám, to, čo ma desí, sú jeho bláznivé nápady. A že bol môj strach oprávnený.

...

„To nemyslíš vážne. Buď máš veľmi zlý zmysel pre humor alebo si sa už načisto zbláznil.“

Vyhlásila som ľadovo, keď som už stála v prístave a neveriacky sa dívala na malú športovú jachtu predo mnou. Tušila som síce, čo má za lubom, už hodnú chvíľku, nie som predsa hlúpa a všimla som si, kam ma to vedie, no akosi som do poslednej sekundy dúfala, že dostane rozum a docvakne mu, že toto je za daných okolností ozaj ten najhlúpejší nápad aký mohol dostať.

Spýtavo si ma prezeral akoby sa snažil odhadnúť či len žartujem alebo sa naozaj hnevám, ale keď som k svojmu vražednému pohľadu doladila aj malé zavrčanie, asi ho konečne osvietilo a pochopil.

„Aha, ozaj. To mi akosi ušlo.“ Vydýchol a mierne sklopil hlavu. Možno by mi ho aj prišlo ľúto, že som takto schladila jeho nadšenie, no to by si bol musel odpustiť svoju ďalšiu vetu.

„Ale veď zle ti býva len ráno, tak prečo by sme nemohli ísť?“ v očiach sa mu opäť rozžiarili iskričky, ktoré v tých mojich rozpútali malý oheň hnevu.

„Pretože mi na lodi občas býva zle aj za normálnych okolností?“ takmer som na neho kričala a trochu teatrálne pri tom rozhodila rukami. Dajaký námorník, čo šiel okolo sa za nami obzrel, ale očividne našťastie nerozumel slovenčine.

Paľo sa trhane nadýchol, že mi odpovie, no vtedy k nemu pristúpil chlap s kapitánskou čiapkou na hlave, ktorý vystúpil z „našej“ jachty a začal sa s ním po anglicky zhovárať, čo sa deje, či je všetko v poriadku a kedy budeme pripravení vyraziť na cestu. Paľo mu len krátko vysvetlil, že „we might need a moment to discuss it“ a moje obočie sa mimovoľne zvraštilo.

„Ja nemám o čom diskutovať. Pre mňa sa už debata skončila.“ Vyhlásila som a chcela sa otočiť a odísť preč, no v polovici pohybu ma zastavila Paľova ruka na mojom pleci.

„Prosím ťa. Aspoň raz nebuď taká.“

„Aká?“ vyštekla som zúrivo až ním trhlo a ruku stiahol.

Zámerne sa vyhol odpovedi.

„Preboha, nemôžeš to skrátka skúsiť? Mám ti ukázať účet, aby si vedela koľko to stálo a bola ochotná dať tomu šancu?“ Najlepšia obrana je vraj útok. Pre mňa určite a očividne nie som sama, kto túto stratégiu s obľubou používa. Blbec jeden arogantný. Ten jeho „úžasný“ pôvod sa tuším ozaj nezaprie. Boh ochraňuj moje deti pred zdedením týchto génov.

„Koľko?“ precedila som pomedzi zuby.

„Dosť na to, aby si sa prekonala.“ Odvetil ľadovo, schmatol ma za ruku a doslova ma ťahal priamo smerom k lodi, ktorá by sa mi na obrázku či vo filme nehorázne páčila, ale takto v reáli vo mne vyvolávala samé negatívne pocity. Ach jaj. To zas bude.

...

Príkaz znel „prekonaj sa“, tak som sa snažila prekonať. Ležala som na ležadle na prednej palube, na očiach slnečné okuliare, cez tvár a hlavu veľký slamený klobúk, telo nastavené hrejivým slnečným lúčom a predstavovala som si, že to šumenie, čo počujem, nie sú vlny narážajúce do bokov lode, ale do nejakých skál na pobreží blízko mňa ležiacej na dákej statickej pláži. Som na pevnine, som na pevnine, som na pevnine, vsugerovávala som si a po čase som zistila, že tomu vlastne už aj verím a celé to „lodičkovanie“ nakoniec ani nie je až také zlé. Usmiala som sa pri predstave toho ako som vyvádzala a zároveň som sa cítila trocha previnilo, pretože som to asi mierne prehnala. Ale ozaj iba trocha a len mierne.

„Nakoniec je to celkom fajn, nie?“ ozval sa nado mnou odrazu Paľov hlas a pocítila som ako mi jeho veľká postava zatienila slnko. Klobúk z mojej tváre zmizol. Ts.

„Hm.“ Zamrmlala som, pretože som nemala v úmysle to priznať, rovnako ako sa mi nechcelo hýbať ani otvárať oči. Tieň nado mnou sa ani nepohol a myslím, že som začula ako si odfrkol.

„Poznám ťa, vieš?“ povedal potichu, tak som sa tvárila, že ho nepočujem.

No odrazu som mala pocit, že sa ku mne približuje. Otvorila som oči a zložila si okuliare práve včas, aby sa mi podarilo na poslednú chvíľu zachytiť ako sa nie, že nado mňa sklonil, ale na mňa zvalil, a potom som už oči musela znova zatvoriť, pretože ma začal štekliť a bozkávať. Snažila som sa brániť, no poučil sa z poslednej skúsenosti, takže ma držal tak, aby som ho nemohla nijako udrieť, kopnúť ani nič. Znížila som sa teda a urobila to jediné, čo mi zostávalo. Predstierala som, že sa vzdávam, nechala som sa pobozkať a vtedy som ho... pohrýzla.

„Au, ty mrcha.“ Okamžite ma pustil, odtiahol sa a so syknutím sa dotkol poranenej pery. No jeho oči sa usmievali, takže som sa po jeho láskyplnom oslovení nenahnevala, ale rozosmiala.

„Nemáš si so mnou začínať.“ Mykla som s úsmevom plecom.

„Bohužiaľ som na to prišiel až keď už som si s tebou začal.“ Pokrútil hlavou a postavil sa.

„No nič, ja si idem užívať plavbu a ty sa ďalej tvár, že ti je tu zle.“ Povedal a s tým sa mi otočil chrbtom a odkráčal preč. Zostala som za ním civieť v úprimnom šoku ani nie tak z toho ako dobre ma už pozná, ale ako veľmi pokojne moje nálady dokáže zvládať, čo ma vždy vytočí ešte viac než keby sa so mnou hádal. Rozhodla som sa teda zmeniť taktiku a skúsiť sa správať dospelo. Postavila som sa, opäť si nasadila okuliare a pomaly prešla až na zadnú palubu, kde sa opieral o zábradlie a hľadel do prázdna.

„Pekný výhľad.“ Pokúsila som sa nadhodiť zmierlivo.

Iba si odfrkol, no žiadnym iným spôsobom nezareagoval.

Podišla som teda o krok bližšie, postavila sa vedľa neho a tiež sa oprela o zábradlie. Rozmýšľala som, čo povedať, keďže on mi to očividne nemienil uľahčiť. Napokon som sa s povzdychom po chvíli k nemu prisunula bližšie a hlavu si mu oprela o plece. Tak trochu som čakala, či ma v návale akéhosi detinského popudu morálne nado mnou zvíťaziť neodstrčí, ale zrelosť či láska v ňom akékoľvek také nutkanie asi prekonali, pretože ma miesto toho objal okolo pása a dokonca si ma k sebe privinul.

„Niekedy sa správam otrasne a neznesiteľne, ja viem, prepáč.“ Zamrmlala som, pretože ak sa tu niekto ozaj nerád ospravedlňoval, tak som to bola ja.

„Niekedy?“ pokúšal ma, no ja som sa v rámci svojho odhodlania správať sa dospelo tvárila, že som jeho poznámku nepočula a radšej som zmenila tému.

„Aj tak je to zvláštne, že mi nie je ani trošku nevoľno. Snáď nebudeme mať malého námorníka.“ Zamrmlala som a cítila ako sa Paľo uškrnul.

„Tak to by si preventívne mala prestať jesť špenát.“ Nadhodil so smiechom a ja som sa na predstave malého Pepka, námorníka zabávala tak dobre ako už dávno nie.

„Hej, nespadni tam, prosím ťa.“ Upozornil ma, keď už som sa od smiechu takmer prehýbala cez zábradlie. No čo, akosi sa vo mne všetky emócie začali zintenzívňovať.

„Jasné, len...“, snažila som sa upokojiť a vydýchať, aby som mohla dokončiť vetu, „malý Pepek, aj s tou fajkou, u mňa v bruchu.“ Podarilo sa mi vysúkať zo seba a vzápätí som sa v záchvate smiechu zosunula na zem. Smiala som sa až mi slzy tiekli a Paľo tam len stál a neveriacky nado mnou krútil hlavou. No trhalo mu kútikmi, to sa len opäť raz išiel hrať na pána zrelého a dospelého, ktorý je povznesený nad mojou detinskosťou.

„Prosím ťa, neváľaj sa po tej palube, upratovanie už bolo zahrnuté v cene.“ Sklonil sa ku mne a ja som si neodpustila odfrknutie, až potom som mu dovolila pomôcť mi vstať.

„Nikdy nezaškodí trocha pozametať.“ Žmurkla som na Paľa s úsmevom, prešla okolo neho a s trochu prehnaným hádzaním bokmi zamierila pokračovať v opaľovaní.

Neležala som však dlho, keď mi odrazu ktosi opäť zatienil slnko. Neochotne som otvorila oči a uvidela, že to bol presne ten istý „ktosi“ ako predtým. Koľké to prekvapenie! Ale sarkazmus bokom, veď už som predsa uznala, že koniec – koncov bol ten jeho nápad tak trochu aj skvelý. Usmiala som sa teda a medovým hláskom zatiahla:

„Zlatíčko, zacláňaš mi.“

„Vážne? Smola.“ Usmial sa a natiahol ku mne ruku, aby mi pomohol vstať. Ibaže mne sa veľmi vstávať nechcelo, takže som sa iba podoprela lakťami a zvedavo na neho pozrela.

„Poď, zakotvíme na jednej chutnej malej pláži, kde si budeme môcť zaplávať.“ Chvíľu som sa tvárila, že nad tým premýšľam, no v skutočnosti som nad touto ponukou nezaváhala ani na sekundu. Samozrejme, že to vedel už keď s tým za mnou prišiel, no trpezlivo čakal. Ozaj otrasne úžasný. Postavila som sa teda, no schválne som ignorovala jeho vyčkávajúcu ruku.

„Poďme teda kotviť.“

...

Dokonale jemný piesok, priezračne čistá voda, špliechanie sa, naháňanie, šantenie vo vlnách. A zvláštne želanie, aby bolo šťastie rovnako nekonečnou a prirodzenou súčasťou života ako príliv a odliv, aby bolo všetko také jednoduché ako položiť sa na morskú hladinu a aby sa dalo absolútne veriť svetu okolo nás a skrátka sa nechať unášať prúdom a krásnymi pocitmi.

...

„Si šťastná?“ spýtal sa ma Paľo, keď už sme večer ležali v posteli našej hotelovej izby, pritúlení jeden k druhému.

„Áno, som. Prečo?“ nedokázala som odolať štipke podozrievavosti, ktorá sa do mňa s jeho otázkou vkradla.

„Len tak.“ Pobozkal ma krátko a ak ma to malo upokojiť, tak sa to teda zďaleka minulo účinku. Nespokojne som sa stočila v jeho náručí, aby som mu videla do tváre.

„A ty si šťastný?“ spýtala som sa vlastne niečo úplne iné, než som pôvodne chcela, ale akosi mi z úst po ich otvorení vyšla práve táto otázka. Na moment som zazrela ako ho to zaskočilo.

„Priznám sa, že som nad tým vlastne ešte nikdy nerozmýšľal. Ale práve asi to bude znakom toho, že áno.“ Odvetil s úsmevom.

„Tak prečo si sa ma to pýtal, keď o sebe to s istotou nevieš?“ znelo to útočnejšie než by sa asi za daných okolností patrilo, ale úprimne, ktorú ženu by to nevytočilo?

„Úprimne? Lebo si v posledných dňoch ešte zvláštnejšia než inokedy. A to myslím v dobrom. Tak inak sa usmievaš, žiaria ti očká a sem-tam mávaš dokonca záblesky dospelosti.“

„Ha-ha. Tým záverom si to skazil.“ Štuchla som ho naoko popudene do hrude, i keď som vlastne bola rada. Pretože si všimol niečo, čo som ja zatiaľ len podvedome tušila a ani náhodou nemala poňatia, že už to je navonok naozaj vidno. Konečne som sa totiž začínala cítiť ako zrelá žena, naozaj pripravená na materstvo. Skrátka som ho teda pobozkala a spokojne sa k nemu pritúlila. Dospelým viac slov netreba.

...

Dovolenka na Havaji ako prekvapenie k výročiu, cukrový tulipán na letisku, výlet do Honolulu, tričko pre budúce mamičky, deň na lodi... Jednoducho tak veľa neuveriteľne krásnych a milých vecí a zážitkov, že keď som v piatok ráno otvorila oči, myslela som si, že okrem rannej nevoľnosti ma už nič výnimočné nečaká. A vlastne aj tá nevoľnosť už nebola výnimočná, ale tak trochu rutinná. V podstate odkedy som si sama určila, že dátum mojej svadby bude iba týždeň vzdialený od mojich narodenín, akosi som si prestala robiť nádeje, že práve ja by som mala šťastie na chlapa, ktorý by si nielenže pamätal oba tieto dátumy, ale si ich ešte nebodaj aj nejako špeciálne pripomínal. Tak sa mi teda nemožno čudovať aká prekvapená som bola, keď mi Paľo po tom, ako mi najprv pri zvracaní držal vlasy a následne čakal, kým si umyjem zuby, povedal:

„Chcem, aby si si na dnešné popoludnie nič neplánovala.“

Bohužiaľ, než som stihla zmätene zareagovať, že aké asi tak môžem mať na poobedie plány, keď sme na dovolenke, už ho nebolo. Skrátka odišiel. A nie, že z kúpeľne, ale celkovo z izby, ani len na chodbe som ho nezastihla, keď som vybehla za ním. Netušila som, čo to má znamenať, ale najmä či to má byť nejako späté so skutočnosťou, že som mala narodeniny.

Keď som sa vrátila do izby, okamžite som sa vrhla k telefónu a pokúsila sa mu zavolať, no smola, mobil mal vypnutý. Paráda, žeby ma manžel opustil po piatich rokoch manželstva v deň narodenín na dovolenke na Havaji, keď som asi tehotná? Zaujímavý vývin situácie.

Istá moja časť mala chuť začať hysterčiť, ale iná, so zvyškami zdravého rozumu, si pamätala tú jeho poslednú vetu, takže sa jej podarilo presvedčiť ma, že sa stačí premotať dopoludním, a potom sa konečne dozviem, čo sa to tu vlastne deje.

Obliekla som si teda plavky, okolo pása dala pareo, vlasy stiahla do uzla, schmatla plážovú tašku s najnutnejšími vecami, založila si slnečné okuliare a s predstieraným pokojom sa vydala na pláž.

Na pláži sa mi, takmer ako vždy, podarilo si na chvíľku zdriemnuť. Zobudilo ma až to, keď už na mňa príliš pripekalo a začalo sa mi snívať, že mi zo sprchy tečie len vrelá voda. S trhnutím som sa posadila a po krátkom poobzeraní sa okolo seba som musela skonštatovať, že plážový svet okolo mňa si spokojne žil ďalej, mňa si tu absolútne nikto nevšímal.

No ja som si niečo, respektíve lepšie povedané niekoho, všimla. Oprela som sa o lakte a poza okuliare nenápadne pozerala smerom doľava, akože na more, no v skutočnosti som sledovala výjav, ktorý ma v mojom momentálnom stave rozcítil takmer až k slzám.

Prekrásne malé dievčatko v plavočkách čupelo pri vode a do kýblika naberalo vodu. Keď dokončilo svoju náročnú úlohu, rozbehlo sa o kúsok ďalej, kde už na ňu čakala kopa piesku, lopatka, formičky a ... nehorázne sympatický otecko. Vzal od nej kýblik, vodu vylial na piesok, ten natlačili do formičky... A onedlho postavili čosi ako tortu, na ktorú naukladali kamienky ako sviečky a začali si pospevovať Happy Birthday.

A ja som pocítila neuveriteľne silnú túžbu, aby sa to tak hrali moja dcéra a môj manžel.

V deň ako dnešný, v deň mojich narodenín.

Bohužiaľ, sny sú sny a realita je realita.

Z neďalekého ležadla sa postavila mladá žena, pristúpila k baviacej sa dvojici a oboch pobozkala. Ich „mama“.

...

Keď som od šťastnej rodinky odvrátila pohľad, uvedomila som si, že som hladná. Veď jasné, pretože som ešte nič nejedla. Zbalila som si teda svojich päť sliviek a namierila si to najprv do izby na rýchlu sprchu, a potom už som sa vydala vybieliť reštauráciu. Na(ne)šťastie sa mi do cieľa prísť nepodarilo.

...

Prechádzala som práve okolo recepcie. Periférnym videním som zaregistrovala, že v jednom z kresiel sedel muž, no do tváre mu vidno nebolo, čítal si noviny. Kúsok ďalej zasa sedela žena s malým chlapčekom a vo mne opäť niečo poskočilo. Pousmiala som sa a vykračovala si ďalej, no vtedy ma odrazu zozadu niekto schytil.

„Už som si myslel, že sa ťa ani nedočkám, že si zabudla alebo čo.“ Zašepkal mi do ucha a pri tom mi ho jemne bozkával.

„Prestaň.“ Bránila som sa chabo, pretože mi z jeho horúceho dychu nabehla husia koža a cítila som sa aj trochu trápne, takto všetkým na očiach na recepcii.

„A vôbec, hnevám sa na teba.“ Otočila som sa na neho, keď ma pustil.

„To u teba nie je žiadna novinka. Prečo je to tento raz?“ usmieval sa na mňa, no oči mal vážne, takže som v sebe dokázala potlačiť nutkanie mu za ten úsmev jednu vraziť.

„Vážne sa ma na to musíš pýtať?“

„Okej, máš pravdu,“ krátko prikývol, „ale v čom sa moje skutky odlišujú od tvojich obľúbených úchvatných tajných prekvapení?“ V tomto som zasa za pravdu musela dať ja jemu. Jediný problém bol vlastne v tom, že ja som rada prekvapovala hraným ignorantstvom a tajnostkárstvom, no nerada som sa podobných prekvapení stávala obeťou. V obľube som mala len také prekvapenia, ktoré prichádzali akoby spontánne a milo bez predchádzajúceho citového vydierania či týrania. Hej, som náročná, hovorte mi o tom.

Neodpovedala som mu teda a radšej ho pobozkala.

„Ale aj tak, nechávať ma samú na dovolenke, not such a good idea.“ Neodpustila som si poznámku a silno ho objala.

„Moje malé zlaté neodolateľné.“ Zasmial sa a pobozkal ma do vlasov.

„Ale teraz už poďme.“

„Nie, ja som hladná.“ Zaprotestovala som a na dôkaz mojich slov sa ozval aj môj žalúdok.

„To nám nebráni v tom ísť.“ Schytil ma za ruku a ťahal ma presne opačným smerom než som chcela ísť, ďaleko preč od vidiny jedla.

Vyšli sme pred hotel, kde už na nás čakal taxík. Musela som si priznať, že hlad premohla zvedavosť.

„Kam ideme?“ spýtala som sa ho, keďže mi adresa, ktorú povedal taxikárovi absolútne nič nehovorila.

„Uvidíš.“ Bolo všetko, čo mi povedal. Najbližšiu polhodinu.

Viezli sme sa popri pobreží, tak som si užívala výhľad a snažila sa nemyslieť na nič. Také momenty psychického relaxu bývajú totiž zriedkavé, tak som sa snažila si to čo najviac užiť a skrátka dôverovať Paľovým dobrým úmyslom, i keď som sa viezla nevedno kam.

„Teraz mi chvíľku budeš musieť dôverovať.“ Prerušil odrazu môj tranz a skôr než som stihla povedať, že veď to už predsa robím, naklonil sa ku mne a akousi šatkou mi previazal oči. Trochu mnou trhlo, no ak čakal krik, sklamal sa, výnimočne bola mojou jedinou emóciou ozaj len zvedavosť a aj radosť, pretože som začínala mať podozrenie, že toto napokon budú moje najlepšie narodeniny vôbec.

Taxík zastavil, Paľo zaplatil, otvoril mi dvere a pomohol vystúpiť. Nosom som sa zhlboka nadýchla a nasala slaný vzduch. More muselo byť bližšie než som si ho z toho posledného pohľadu pamätala.

„Poď.“ Ozvalo sa mi pri uchu a jeho ruky ma zozadu objali okolo pása.

„Malé krôčiky priamo vpred.“ Šepkal mi do ucha a jemne ma bozkával na krku až mi nabehla husia koža.

„Rozptyľuješ ma. Ešte sa potknem a spadnem.“ Zasmial sa, no prestal, už ma len ďalej opatrne viedol a chvíľami zašepkal: „Ešte kúsok...“

Odrazu ma prudšie zovrel okolo pása a nahlas mi kázal, aby som zastala.

„Teraz ti odviažem oči, ale ešte ich neotváraj, prosím.“

Záverečné slovko mi vyčarilo úsmev na tvári, a tak som len krátko prikývla.

Šatka sa mi zošmykla z očí a ja som tuho privrela viečka, aby som si neskazila prekvapenie.

Áno, niekedy viem byť dôsledná a poslúchať. Dokonca aj svojho manžela.

„Teraz napočítam do troch. Jeden... dva.......dve celé tri....... dva a pol........ ľúbim ťa....... dva a trištvrte...... dve celé deväť....... si chutná, keď sa chveješ nedočkavosťou......“

„Ale no tak, už ma nenaťahuj...“

„Tri!“

Oči som otvorila ako na povel, ako keď vás budík vytrhne zo spánku.

A uchvátene som zalapala po dychu.

Bolo to jednoznačne to najúžasnejšie narodeninové prekvapenie v dejinách.

17. Kapitola

2011-01-10T15:38:00.002+01:00

Ahojte :) Od rána meditujem, či áno alebo nie, či to ozaj chcem takto, čo tým sledujem... až som sa nakoniec rozhodla, že vám školopovinným predsa len spríjemním prvý školský deň po prázdninách, vysokoškolákom skúškové a ostatným prvý pracovný deň v týždni... skrátka, nová kapitola, prvá v tomto roku, jéééj :D enjoy ;)

17.Kapitola – Pozor, Ema

Zdesene som sa dívala do zrkadla na dievčenských véckach v univerzitnej kaviarni a snažila sa donútiť svoj mozog rozmýšľať nad tým, do čoho som sa to zasa dostala a ako sa čo najrýchlejšie dostať z tejto „šlamastiky“ von. A popritom mi na nálade nepridalo ani to ako som vyzerala: bledá ako stena, pleť očividne unavená z ťažkej noci, oči červené a vlasy tak zvláštne priplacnuté k hlave. Pri pôvodnom pláne popoludnia stráveného osamote mi mohol byť môj výzor ukradnutý, ale ísť takto na futbalový zápas, ktorý bude vlastne akýmsi mojím predstavením jeho kamarátom? Tak to teda rozhodne rezolútne zamietam, nie!

Umyla som si ruky studenou vodou a ešte mokré si ich priložila zozadu na krk. Zhlboka som dýchala a premýšľala. Alebo sa o to minimálne maximálne snažila.

Po chvíli som sa rozhodla, razantne si utrela ruky do papierového obrúska, hodila ho do koša a vykročila „v ústrety osudu“. Hovorte mi chodiaca teatrálnosť.

„Už som tu.“ Nadhodila som úplne zbytočne, keď som sa vrátila ku stolu, pretože ma prepaľoval pohľadom už od okamihu ako som sa vynorila z chodbičky, v ktorej boli vécka.

„Môžeme ísť?“ spýtal sa a rovno vstával, ja som si tiež začala zbierať svoje veci, no nezabúdala na svoje nedávne prioritné rozhodnutie.

„Ak ti to nevadí, skočím si ešte na chvíľku na byt, odložiť školské veci.“ Hovorila som a pri zapínaní saka si uvedomila, že sa mi trošku trasú ruky. Tie moje trápne prehnané fyziologické reakcie, ach. Ktovie inak, či si všimol že som sa mu zámerne nedívala do tváre, pretože som mala pocit, že oči by moju neistotu a nepokoj určite okamžite prezradili.

„Veď si ich pokojne môžeš nechať u mňa v aute.“ Odvetil a ruka, ktorou som po sebe zasúvala stoličku sa zastavila na pol ceste a nebezpečne silno sa zovrela okolo operadla.

„Aj tak najprv potrebujem ísť domov.“ Povedala som tónom, o ktorom každý, kto ma poznal, vedel, že mu nehodno odporovať a on to očividne vytušil tiež.

„Okej,“ rezignoval a tak sme išli.

Na moje bežné problémy s odomykaním akýchkoľvek dverí sa mi tento krát podarilo odomknúť až podozrivo rýchlo. Bez jediného slova som Jaira nechala stáť v chodbe a rýchlo vbehla do izby. Oblečenie som neriešila, to bolo už teraz dosť športové, skôr som sa zamerala na vzhľad najhornejšej časti tela – hlavy. Kvapla som si do očí kvapky nech vyzerám menej feťácky, nahodila ešte jednu vrstvu krycieho krému a dokonca aj maličké množstvo tvárenky nech sa zbavím tej mŕtvolnej farby, no vlasy boli beznádejné. Pozrela som sa smerom k oknu akoby mi ten výhľad na dom oproti mal nejako pomôcť, no výnimočne sa zázrak naozaj konal a spomenula som si, že už počas školy som si nadávala, že som si ráno mala vziať čiapku kvôli tomu bláznivému vetru, ktorý celý deň fúkal. Načiahla som sa teda po tenkej zelenej háčkovanej baretke, narazila som si ju na hlavu a so spokojným úsmevom som vyšla opäť na chodbu, kde sa Jairo pohodlne opieral o dvere a vôbec nevyzeral byť pohoršený mojím nie práve pohostinným správaním. Usmial sa, keď som sa zjavila a keď si všimol moje „vylepšenia“, s nepatrným náznakom uznania povytiahol obočie.

„Môžeme ísť?“ spýtal sa a dokonca mi otvoril dvere. Ajaj. Ha-ha.

Potlačila som v sebe mierne hysterický smiech, ktorý sa snažil predrať na povrch a len krátko prikývla.

Jairo parkoval pri hlavnej budove a i keď som s ním už raz išla, aj tak som do auta opäť nastupovala s pomerne vysokou dávkou nervozity. Stále by som totiž o ňom nepovedala, že ho dobre poznám a to, že som absolútne netušila, kam máme namierené, tomu rozhodne nepridávalo.

„Si v pohode?“ spýtal sa, kým sa pomaly rozbiehal.

„Mhm. Počuj, prečo mi vždy voláš z iného čísla?“ zmenila som radšej tému a ozaj pevne verila, že nie je sociopat ani masový vrah ani nič podobné, a že ma fakt možno normálne že má rád. Ale aj tak ma štvalo, že som nikomu nedala vedieť, že s ním niekam idem. Vtedy ma akoby osvietilo a skôr, než mi stihol odpovedať, som ešte dodala:

„Vidíš, zabudla som, že som bola dohodnutá s babami na kávu, tak im napíšem správu, aby vedeli...“ odmlčala som sa, pretože som nechcela ukončiť vetu slovami že neprídem, že ma nemajú čakať, že ma nemajú hľadať alebo nejak podobne. Radšej som to nechala odísť dostratena a začala písať tú smsku.

Jairo len krátko prikývol, a potom mi odpovedal na moju otázku:

„Vieš, ja mám viacero čísiel a niekedy ani na jednom z nich nemám kredit, čiže ti aj tak ešte volám buď od niekoho z rodiny alebo od nejakého kamoša alebo tak. Skrátka z telefónu, ktorý je práve k dispozícii.“ Mykol plecami a prišlo mi to logické, ale aj mätúce zároveň.

„A kam ti mám volať keby som chcela?“ spýtala som sa to, čo ma na celej veci najviac miatlo, i keď reálne bola len malá šanca, že by som ja volala jemu, zatiaľ vždy nejako vytušil kedy sa ozvať aj sám, ale tak pre prípad ozajstnej núdze som to chcela vedieť.

„Ty by si mi chcela volať?“ pousmial sa a kútikom oka na mňa pozrel. „Tak potom mi volaj na to číslo, z ktorého som ti volal úplne prvý krát.“

„Ha. To si ako myslíš, že prídem na to, ktoré to bolo? Môj provizórny španielsky telefón nie je zasa až taký inteligentný, pochybujem, že to tam nájdem.“ Okej, to boli len kecy. Keby som sa ozaj veľmi posnažila, tak jasné, že to tam nájdem, ale načo by som sa namáhala, keď netreba a môže mi to jednoducho povedať, keď už vedľa mňa sedí?

„To, čo som ti napísal vtedy do toho prvého mailu.“ Odbil ma zasa a ja som nevedela, či mi to pre nejaký zvláštny dôvod (ako napríklad, že si to číslo nepamätá) nemôže povedať alebo mi to nechce povedať alebo je to len obyčajný pribrzdený chlap alebo čo. Tak som sa mierne detinsky odula a s cez zuby precedeným „Fajn,“ to nechala tak.

Ignoroval ma a plne sa sústredil na šoférovanie. Ja som sa teda natočila a zahľadela von spolujazdcovým oknom. Prechádzali sme práve cez most, ktorý viedol ponad štvorprúdovú príjazdovú cestu do mesta. Mierili sme teda na druhú stranu mesta, kde som ešte nikdy nebola. O dôvod viac prečo sa „nebáť“. Vydala som tichý neidentifikovateľný zúfalý zvuk.

„Neboj, za chvíľu tam už budeme. A aj ťa večer doveziem späť, nenechal by som ťa blúdiť cez pol mesta samu.“ Spolovice si môj nepokoj vysvetlil dobre, no slovko „večer“ a predstava toho „doveziem“ mi na nálade veľmi nepridali. Vlastne som sama sebe nerozumela, prečo som tak vnútorne vyvádzala. Veď keď som ho uvidela po prvýkrát v živote, nemala som problém nasadnúť k nemu do auta a ísť s ním zaparkovať. Potom nasledovalo pár večerov vonku, z ktorých si síce veľa nepamätám, ale očividne som na neho urobila dosť veľký dojem na to, aby ma chcel predstaviť svojim kamarátom. A myslím, že práve v tomto bode narazila kosa na kameň. Môj základný problém bol, že som nechápala prečo by ma im mal chcieť predstaviť, že som neverila, že by ozaj mohol mať so mnou také prudké úmysly. A to v spojení s tým ako som pri ňom mala vo zvyku podliehať amnézii ma ozaj viac než desilo.

Dýchaj, prikázala som si a snažila sa dostať z hlavy akékoľvek myšlienky, skrátka sa plne sústrediť len na pravidelné nádychy a výdychy. A zabralo to až tak, že keď sme napokon zastavili, uvedomila som si, že sa dokonca trochu usmievam. Hm. Vystúpila som a začala sa okolo seba zvedavo obzerať. Stála som uprostred na pohľad úplne obyčajného sídliska, no pre niekoho odchovaného na komunistických činžiakoch bolo na prvý pohľad jasné, že sa ocitol vo veľkom desivom kapitalistickom svete. Ale nie, skrátka i keď sa tu na seba tlačili 10-poschodové činžiaky, vďaka pomerne veľkým parkoviskám, malým parčíkom, detským ihriskám a športoviskám sa tu človek necítil ako v typickej slovenskej králikárni. To však ale neznamená, že minimálne polovica z ľudí, čo tu bývala, sa necítila stiesnená a netúžila po vlastnom veľkom dome so záhradou a s bazénom. Človek bude vždy chcieť to, na čo nemá. No ja som vedela, že so svojimi spomienkami a celoživotnými zážitkami by som bola spokojná aj tu. Asi aj viac než spokojná. Možno dokonca aj šťastná...

„Poď.“ Objavil sa pri mne odrazu Jairo a chytil ma za ruku.

Môj inštinktívny reflex bol vytrhnúť sa mu, „ucuknúť“, no vedela som, že by to ani náhodou nebolo správne a podarilo sa mi to v sebe premôcť, takže mohol zaznamenať maximálne tak slabý kŕč, ktorý mojou rukou prešiel. Usmiala som sa na neho a snažila sa tváriť prirodzene, akože „no big deal“, každý druhý deň ma nejaký chalan vodí pozerať sa na futbalový zápas, ktorý hrá so svojimi kamošmi. Mhm, jasné.

„Je to iba tamto za rohom. Už trochu meškáme, takže sa priprav, že na teba budú asi dosť pozerať. Nie, že keby sme išli načas, tak by nepozerali. Len teraz to bude podstatne intenzívnejšie, chápeš.“ Mierne sa zamotával vo svojom monológu a ja som sa nad tým skrátka musela usmievať, i keď to práve pozitívne info pre mňa nebolo. Snažila som sa teda radšej odreagovať premýšľaním nad tým, čo akože malo znamenať to jeho „trošku meškáme“. V španielskom ponímaní to totiž mohlo v podstate hocičo od približne pol hodiny do hodiny a pol. Toto salámistické vnímanie času ma fascinovalo, rozčuľovalo, no páčilo sa zároveň. Tiež som ale vedela, že ja, vždy zvyknutá chodiť s predstihom, taká nikdy nebudem. Maximálne ma tu naučia chodiť tak akurát.

Kým som rozjímala nad záhadou menom čas, zašli sme za roh a predo mnou sa rozprestrelo krásne zelené futbalové ihrisko. Na február ozaj pôsobivo zelené. Asi by ma to nemalo prekvapovať, ale stále to urobilo dojem, ktorý ma donútil uznanlivo pokývať hlavou.

„Pekné.“ Povedala som ticho a Jairovou odpoveďou mi bol iba slabý úsmev.

Všimla som si, že sa potom zahľadel kamsi do boku a medzi obočím sa mu vytvorila malá vráska. Pozrela som sa tým smerom a zbadala skupinku chalanov, ktorá si nás tiež práve všimla, a tak sa každý jeden jej člen otočil naším smerom. Na moment stíchli, no potom sa rozhovorili a nebolo ťažké uhádnuť, čo sa asi stalo témou ich rozhovoru. Alebo lepšie povedané kto. Priznám sa, že som trochu dosť znervóznela.

„Určite ich chcem spoznať?“ spýtala som sa ho a na moment zastala.

„To neviem, ale určite ja chcem, aby si ich spoznala.“ Odvetil mi s úsmevom. Okej, musela som uznať, že to bolo zlaté. Prikývla som teda a opäť sa pohla vpred. Ako sme sa pomaly približovali všimla som si, že každý z chalanov držal v ruke plechovku piva a väčšina z nich aj v druhej ruke cigaretu. Až na to, že keď ku mne zavialo dym, ihneď som spoznala, že o obyčajný tabak tu teda nejde. Čo už, iný kraj, iný mrav, pomyslela som si a snažila sa tváriť, čo najkamarátskejšie a najpohodovejšie.

„Čaute, sorry, že trochu meškáme.“ Pozdravil ich a ja som sa musela pousmiať pri jeho opätovnom použití spojenia „trochu meškáme“. A ešte viac ma pobavilo, keď som uvidela, že aj jeho kamoši pri tom pochybovačne zdvihli obočie. Potom sa na mňa jeden z nich dlho zadíval, následne preniesol svoj pohľad na Jaira a veľavýznamne zakašľal.

„Ach, jasné, toto je Ema, mi chica a-duo.“ Predstavil ma a ja som si nemohla pomôcť, ale cítila som sa urazená a zranená, i keď neviem, čo som vlastne čakala. V podstate to bola pravda, nebola som nič viac, než zahraničná študentka, čo mu tak akosi prischla. A teraz to vedeli všetci jeho kamoši. Fasa. No pri vzájomnom predstavovaní som sa usmievala na všetky strany, predstierala, že sa snažím zapamätať si mená, priradiť si ich k tváram. V skutočnosti mi to už razom bolo akosi šum a fuk.

„Ahoj, Ema.“ „Teší ma, Ema.“ Bla, bla, bla.

A potom už konečne:

„No čo, ideme hrať?“

Áno!!! Zaúpela som v duchu, pretože som už zúfalo potrebovala ostať osamote so svojimi myšlienkami.

Našťastie už to naozaj dlhšie nezdržiavali. Jairo mi len povedal „Sadni si niekam tuto,“ a potom už odbehol spolu s ostatnými na ihrisko.

Porozhliadla som sa okolo seba a snažila sa lokalizovať to jeho „tuto“. Nakoniec som to pochopila tak, že sa mám asi usadiť na tom malom svahu, ktorým sa terén zvažoval do futbalového ihriska. Pohla som sa teda bližšie, rukou najprv skúsila trávu či nie je mokrá, a keď som zistila, že nie, opatrne som si sadla. Vzdychla som si, že mi nenapadlo vziať si niečo pod zadok a že bolo príliš chladno na to, aby som na ten účel použila čokoľvek z toho, čo som mala na sebe. Pokrútila som hlavou a dúfala, že si nezabijem deti.

Sedela som s pokrčenými nohami, rukami som sa oprela o kolená a nahla sa vpred, aby som sa bližšie prizrela, čo sa to teda odohráva na ihrisku, keď už som sa to akože prišla pozerať na futbal. Chalani všetci spolu stáli uprostred ihriska a vyzeralo to, že sa ešte na niečom dohadujú. Jeden z nich držal v rukách loptu a mne preblesklo hlavou ako je možné, že som si ju predtým nevšimla. Nie žeby to bolo dôležité. Len som sa snažila rozptýliť samu seba. Vtedy sa Jairo otočil mojím smerom a v tom istom momente keď sa ostatní vybrali zložiť si veci k malej lavičke, ktorú som na opačnej strane ihriska zaregistrovala až teraz, sa on rozbehol späť ku mne. Zahniezdila som sa ako by mi to malo pomôcť zbaviť sa toho čudného pocitu, ktorý sa ma zmocnil. Nepomohlo, samozrejme.

Pribehol až ku mne, usmial sa a bez slova si vyzliekol bundu. Podal mi ju a s jednoduchým myknutím pliec povedal:

„Sadni si na ňu, keď už ti tráva bola sympatickejšia než lavička.“

Cítila som sa hlúpo, no zvláštne príjemne zároveň. Bol nehorázne milý, keď chcel.

Keď sa však z mojej strany nedočkal inej reakcie než neveriaceho výrazu, vyzliekol si ešte aj mikinu, hodil ju na trávu vedľa mňa a už len v tričku sa otočil a odbehol späť na ihrisko, kde už na neho čakali jeho „spoluhráči“. Zažmurkala som, aby som sa vrátila späť do reality, no Jairovu bundu som stále mala v rukách a keďže nevyzerala, že by sa chystala zmiznúť, tak som ju predsa len použila ako podsedák.

So spokojným úsmevom som sa potom opäť pozrela na ihrisko, kde už sa konečne začínalo hrať. Sledovanie futbalu ma síce nikdy nijak zvlášť nenadchýnalo, no tento raz sa dalo celkom v pohode vydržať, keďže som mala presne vytipovanú jednu postavičku, na ktorú som sa sústredila a sledovala každý jej pohyb. Dokonca som sa pristihla, že ma to baví až tak, že keď sa tejto nemenovanej osôbke podarilo dať gól, postavila som sa a s hlasným pokrikom prejavila svoje nadšenie. Jairo sa vtedy pozrel mojím smerom a venoval mi úsmev, vďaka ktorému som si niečo uvedomila. Moje zmiešané pocity z celého dňa sa odrazu pospájali a ja už som vedela, čo sa to so mnou deje.

Stalo sa to bez toho, že by som to bola plánovala či chcela.

Zaľúbila som sa.

Došľaka.

Vianočné prázdniny ako sa patrí

2010-12-31T20:10:00.000+01:00

Prerývane dýcham od únavy, ľadový vzduch ma pichá v pľúcach. Každý krok ma stojí nehorázne veľa námahy. A niet divu, snehu už za dnešok opäť napadalo takmer do polovice lýtok, chodníky nestíhajú odhŕňať. Zamyslene sa pozriem na tú bielobu a neviem sa rozhodnúť či sa mračiť alebo usmievať. Pretože práve kvôli tejto kalamite budem na Vianoce sama. Alebo skôr vďaka nej?

Keď som konečne doštudovala, splnila som si sen a presťahovala sa Španielska. A napriek svetovej "kríze" som svoje rozhodnutie ani na chvíľu neoľutovala a z dočasného pobytu sa pomaly ale isto stával pobyt trvalý. Dokonca mi ani nevadilo, že som žila v severnej časti krajiny, kde takmer neustále pršalo. Samozrejme až na tohtoročnú neočakávanú štedrú snehovú nádielku. Striasla som sa, keď mi z neho za krk spadla poriadna kopa zo stromu, popod ktorý som práve prechádzala.

Našťastie som bola už iba kúsok od svojho bytu.

Odomkla som si a už cestou z predsiene do spálne som zo seba rýchlo začala zhadzovať premrznuté a čiastočne aj premočené oblečenie. Prezliekla som sa do suchého a išla si uvariť čaj. So šálkou v rukách som si sadla na pohovku v obývačke a zahľadela sa na stromček, ktorý som včera narýchlo kupovala a na krabice s rovnako zbrusu novými ozdobami. Rozmýšľala som, na čo som to vôbec všetko zháňala, keď vlastne ani nemám náladu niečo zdobiť, chystať, upratovať.

Veď ja som tu na Vianoce ani len nemala byť! No kalamita, vďaka ktorej skolabovala doprava v celej Európe, mi skrížila plány. Teraz som už mala byť "doma", počúvať stresovanie mamy a babky ako nič nie je nachystané, upratané, napečené a ako som si len prišla do hotového ako návšteva a ani prstom nepohnem. Nie, to pokrytecké pretvarovanie sa a celorodinné hranie sa na sviatky "pokoja a radosti" mi ozaj nebude chýbať. No snažiť sa robiť si Vianoce sama pre seba? To mi prišlo od veci. Nevadilo mi byť sama, ale mala som chuť celé ich zrušiť, veď načo sa namáhať, keď to nebude mať kto oceniť?

Načiahla som sa za diaľkovým a náhodne zapla kanál, na ktorom práve bežal jeden z mojich naj vianočných filmov, Holiday. Napriek tomu, že zo španielskeho dabingu mi bolo do smiechu, dojalo ma to ako vždy a donútilo postaviť sa a predsa len začať zdobiť stromček. Nakoniec som sa pri tom usmievala a pohmkávala si a vravela si, že je to celkom zábava, len by to chcelo pohárik niečoho dobrého horúceho, najlepšie alkoholického. Nechala som teda na chvíľu ozdoby ozdobami a presunula sa do kuchyne. Vytiahla som najväčší hrniec aký som mala a pustila sa do varenia zopár litrov kvalitného domáceho punču.

V podstatne veselšej nálade som o niekoľko hodín neskôr v zdraví dokončila vianočnú výzdobu svojho bytu, všetko zdokumentovala kopou fotiek a opäť sa spokojne usadila na pohovku. A šťastie ešte stále stálo pri mne, v telke teraz pre zmenu bežalo Love Actually.

Asi ma tie sviatočné prípravy fyzicky a psychicky zmohli viac, než som si vôbec uvedomila, pretože som sa ráno prebrala na pohovke s poriadne stuhnutým krkom. Ozaj skvelý spôsob ako stráviť Štedrý deň, neschopná pohnúť hlavou. Keď som sa trochu rozhýbala a osprchovala, zavolala som domov, zaželala pekné sviatky a až potom konečne začala rozmýšľať čože si to urobím na večeru. Obsah chladničky mi núkal viacero možností a ja som sa napokon rozhodla pre niečo tradične-netradičné. Bylinkového lososa s citrónovou ryžou. Pokrm, ktorý podľa receptu vyzeral, žeby som ho mala hravo zvládnuť. Aj som ho zvládla akurát mi to troška dlhšie trvalo, keďže som si popritom stále nalievala svojho domáceho punču.

Približne o deviatej, čiže na španielske pomery ešte stále dosť skoro, som si už sadala v obývačke ku stolu, s výhľadom na stromček, pod ktorý som si dokonca aj naaranžovala darčeky, ktoré mali pôvodne putovať na Slovensko, pustila som si z notebooku koledy a dala sa do jedla. A musím priznať, že to vôbec nebolo zlé. Za oknom zasa snežilo a ja som bola tak zvláštne spokojná, že výnimočne naozaj prežívam sviatky pokoja a radosti. Asi je to už so mnou ozaj vážne, keď som si zvykla na samotu, preletelo mi na okamih hlavou, no iba som sa na tom pousmiala a užívala si naďalej.

Keď som dojedla, upratala som po sebe nielen obývačku ale aj celú kuchyňu a s posledným pohárom punču sa usadila na pohovku, pozerala na darčeky a rozmýšľala, či si otvoriť ten jeden, ktorý som kúpila sama sebe alebo to nechať na neskôr, keď sa snáď o niekoľko dní už naozaj dostanem "domov". Napokon som sa rozhodla pre druhú možnosť a keďže už bolo takmer pol dvanástej a môj pohár nepopierateľne prázdny, zdvihla som sa a išla sa opäť raz "navrstviť" ako cibuľa. Áno, povedala som si, že pôjdem na polnočnú. Možno som si pred tým mala dať aspoň kávu, pretože hádam, že chodiť do kostola mierne "veselá" asi nie je práve najslušnejšie a najvhodnejšie, ale akosi mi to vtedy vôbec nenapadlo.

Zababušená od hlavy po päty som s chichotom vybehla na ulicu, po tom ako som sa takmer prizabila na tom jednom malom schodíku pred vchodom. Ešteže som mala namierené do maličkého kostolíka, ktorý bol iba o ulicu ďalej, takže som aj mala nádej doraziť tam so všetkými končatinami celými. A že sa mi to aj podarilo.

Sedela som na omši a nechala sa unášať dokonalou atmosférou. Čo na tom, že pri spoločných modlitbách som ešte stále väčšinu času improvizovala, pretože sa mi ich ešte stále nepodarilo po španielsky celé naučiť. Celý zážitok bol aj tak viac než magický. Najmä, keď na záver zhasli svetlá a celým priestorom sa niesla nákazlivá melódia Tichej noci.

Na záver tretej slohy som potlačili slzy, čo sa mi tisli do očí a keď sa opäť rozsvietilo, sotva počuteľne som si vzdychla a otočila sa smerom k dverám.

A vtedy som ho uvidela.

Stál na opačnej strane kostolíka, v hlúčiku ľudí, ktorí podľa základných čŕt vyzerali ako jeho rodina a díval sa priamo na mňa. Keď zbadal, že som si ho všimla, usmial sa na mňa a ja som mu úsmev bez váhania opätovala. Veď prečo by aj nie.

Bol to Alejandro, kolega z jazykovky, v ktorej som pracovala. Jediný človek, s ktorým som sa tam ako tak kamarátila, a ktorý sa pred Vianocami živo zaujímal ako ich budem tráviť. Dokonca keď som mu povedala, že doma na Slovensku, úprimne mi zaželal, aby som sa mala krásne a dodal, že dúfa, že si v novom roku niekedy nájdem čas trochu mu o svojej domovine porozprávať. Nebolo teda divu, že sa teraz zároveň tváril aj trochu prekvapene, že ma tu vidí.

Rukou som mu mierne kývla a potom som už svoj pohľad presmerovala z neho smerom k dverám, aby som sa čo najrýchlejšie dostala von.

Akonáhle som vyšla do chladnej tmavej noci osvetlenej len svetlami lámp, pozrela som sa hore do neba a zhlboka sa nadýchla. Boli to ozaj krásne Vianoce. A ako na dôkaz alebo ako vtip zhora, ktovie, mi na nos dopadla dokonalá malá snehová vločka.

"Zasa sneží." ozvalo sa za mnou po španielsky v rovnakom okamihu ako mi na rameno dopadla čiasi ruka.

Bez odpovede som sa otočila a uvidela, že je to Alejandro.

"Nemala si byť na Slovensku?" spýtal sa ma narovinu.

"Mala," pritakala som, "ale tieto malé vecičky mi to prekazili." vysvetlila som a prstom ukázala na biele vločky, ktoré opäť začali pokrývať už beztak dosť zasneženú zem.

"Chápem. Takže si tu zostala sama?" zaujímal sa so zvláštnym úsmevom.

"Sama." zopakovala som po ňom vážne s klesajúcou intonáciou.

"Hm. Bývaš tuto za rohom, však? Zajtra o jednej po teba prídem. Pôjdeš so mnou na obed k mojej rodine." Nebolo to pozvanie či otázka, skrátka mi to oznámil.

A ja som ani nijako nestihla zareagovať, pretože na neho niekto zakričal, on sa za tým hlasom otočil, potom pozrel späť na mňa a so slovami: "Tak zajtra," a bozkom na líce sa so mnou rozlúčil a odišiel. A na mojej tvári sa až potom zjavil neveriacky výraz, ktorý tam mal byť už o hodnú chvíľu skôr.

Na nos mi dopadla ďalšia vločka a to ma prebralo z môjho tranzu. Potriasla som hlavou a rýchlo vykročila domov.

Keď som sa na druhý deň ráno zobudila, nebola som si tak celkom istá, či sa predchádzajúci večer naozaj stal. No napriek neistote som sa po tom, ako som znovu zavolala domov, zaželala šťastné sviatky všetkým a prisľúbila, že prídem domov akonáhle sa bude dať a dala si malé raňajky, čo najkrajšie a najteplejšie zároveň obliekla, jemne nalíčila, trochu si natočila vlasy a následne už len obutá a so šálom a rukavicami napäto čakala pri okne.

A presne o jednej sa vynoril spoza rohu a zastal priamo pod mojím domom. V momente som si obliekla kabát, schmatla čiapku a tašku, rýchlo za sebou zamkla a zbehla dolu schodmi na ulicu.

"Ahoj." pozdravila som ho trochu zadýchane, keď som k nemu pribehla.

"Ahoj." zasmial sa na mne a dal mi bozk na líce. V Španielsku na takom zvítaní sa nie je nič zvláštne, no ja som aj tak mala pocit, že sa mi do líc nahrnula trocha červene. Ale možno to bolo iba tým mrazom, ktorý ma do nich štípal.

"Poďme." vyzval ma a chytil okolo pása. Okej, toto už nebolo veľmi tradičné, ale nedá sa povedať, že by mi to vadilo.

"Aký si mala Štedrý deň?" spýtal sa ma, keď už sme spolu bok po boku kráčali zasneženými ulicami.

"Celkom dobrý." odvetil som a mimovoľne som sa zachichotala pri spomienke na všetok ten alkohol, ktorý včera stiekol dolu mojím hrdlom. Spýtavo na mňa pozrel a i keď som bojovala s nutkaním len myknúť plecami a nechať všetko tak, čosi v jeho zaujatom pohľade ma presvedčilo, aby som mu svoje Vianoce zreferovala minútu po minúte.

"Škoda, že už z toho punču nezostalo." vzdychol si sklamane, no skôr než som stihla navrhnúť, že mu ho môžem niekedy uvariť, zastali sme.

"A sme tu." ukázal na dom pred sebou.

Keď videl, že nemám slov, vzal ma za ruku a vykročil vpred. Zastal, keď si všimol, že ja sa vôbec nehýbem.

"Si si týmto istý, Alejandro?" spýtala som sa ho, keď na mňa zmätene pozrel.

"Som. A hovor mi Alex, doma ma tak všetci volajú." odvetil rozhodne, stisol mi ruku, za ktorú ma ešte stále držal a usmial sa na mňa. A mne to stačilo.

"Dobre, Alex. Tak poďme." A tak sme išli.

A vlastne neviem čoho som sa tak veľmi bála. Alexova rodina bola milá ako by bola asi každá iná k počas Vianoc opustenej cudzinke. Zo začiatku. Potom boli ešte milší, keď uvideli ako ma Alex chytil po obede za ruku a potiahol ma, aby som si sadla na operadlo jeho kresla. A keď ma čas od času ešte aj chytil okolo pásu, usmievali sa na mňa až tak, že keby ma nedržal, tak z toho kresla asi aj spadnem od hanby. Ale bolo to krásne popoludnie a najmä, vôbec mi to neprišlo zvláštne. Bolo to skôr tak príjemne prirodzené, akoby do seba zapadli jednotlivé kúsky skladačky zvanej môj život a všetko odrazu bolo na svojom mieste. Tam, kde to malo byť už dávno.

A tak, keď ma večer odprevadil domov, vôbec ma neprekvapilo, keď povedal, že zajtra po mňa príde opäť a pôjdeme navštíviť jeho starých rodičov na vidiek, ani to, že sa potom sklonil a pobozkal ma. No tentokrát už nie líce, ale na pery. A ja som jeho bozk opätovala.

...

Celý zvyšok vianočných sviatkov sme s Alexom strávili spolu a stihla som spoznať každého jedného člena jeho rodiny. Nikoho z nich neprekvapovalo, že si tak odrazu začal všade vodiť mladú Slovenku, skôr som mala pocit akoby im o mne rozprával už príliš veľa ráz, takže boli len radi, že si k rečiam mohli konečne priradiť aj obrázok.

Snehová kalamita však postupne ustala a mne sa podarilo získať náhradný let domov na ráno posledného dňa v roku. Nevedela som, čo bude pre náš nečakane intenzívne sa rozvíjajúci vzťah znamenať tých pár dní, ktoré odrazu strávim vo svojom "domácom" prostredí, ovplyvňovaná východoeurópskym nazeraním na veci, čo to spraví s mojimi pocitmi, no najmä ako to bude vyzerať potom v januári.

Alex však všetko vyriešil za mňa.

"Idem s tebou." vyhlásil a ja som sa najprv smiala, pretože som si myslela, že nemá šancu zohnať letenku. No jemu sa ju podarilo kúpiť v priebehu niekoľkých minút vďaka jedinému krátkemu telefonátu kamarátovi z aeroliniek, a tak sme teda odrazu do srdca Európy cestovali spolu.

Najviac ma asi desila skutočnosť, že som na to nemala čas pripraviť svoju rodinu, dostali len krátke upozornenie, že neprídem sama. No asi človek podvedome prezrádza ľuďom, ktorí v ňom čítajú už celé roky, omnoho viac než by si kedy pomyslel.

Všetci moji rodinní príslušníci boli rovnako prívetiví a pohodoví ako predtým Alexovi a strávili sme nielen krásneho Silvestra a Nový rok, ale aj tých ďalších pár dní, ktoré nasledovali.

...

Keď sme v januári opäť začali pracovať, najprv som si nebola istá ako budú náš vzťah vnímať ostatní kolegovia. No zistila som, že ešte stále priveľa riešim veci, nad ktorými sa nikto iný nepozastavuje. Naši spolupracovníci vyzerali byť skôr radi, že sme sa konečne dali dokopy, než nejako prekvapení a uvedomila som si, že i keď som si vždy zakladala na vlastnom presvedčení, že život žijem s otvorenými očami a neprehliadam žiadne možnosti, opak bol v skutočnosti pravdou. V skutočnosti som si nedovidela na špičku nosa. Ale dôležité bolo, že Alex si videl nielen na ňu, ale aj omnoho ďalej a ukázal mi celý ten krásny svet, čo sa pred nami rozprestieral a ja som pred ním dovtedy privierala oči. Svet priateľstva, lásky, blízkosti tiel a duší, svet užívania si každého jedného okamihu života.

Tento malý špeciál je akýmsi mojím vianočným darčekom pre vás a zároveň rozlúčkou s týmto rokom, ktorý čo do hojnosti môjho zverejňovania nebol veľmi plodný, ale dúfam, že touto krátkou epizódkou tak akosi ukončím ten začarovaný kruh a v roku 2011 sa mi bude lepšie dariť usporadúvať si čas a poskytovať viac času priechodu mojich tvorivých tendencií.

Toto je vlastne len posledných pár scén z filmu. V celom by vám ukázali ako dievča príde do nového mesta, postupne sa zabýva, skamaráti sa s kolegom a zatiaľčo vy už dávno tušíte, že medzi nimi vzniklo čosi viac než len priateľstvo, oni na to prídu až tesne pred koncom vďaka sledu pár príhodných náhod. Niekedy si želám, aby bol skutočný život tiež taký jednoduchý alebo aspoň, aby sa dalo nahliadnuť na jeho koniec a vidieť, či sa konal happyend, jednoduchšie by sa potom vracalo späť do začiatkov plných neistoty, bolesti, hľadania a čakalo na lepšie časy. Takto totiž nikdy neviete, či vôbec prídu. Treba ale veriť, že keď urobíte všetko, čo je vo vašich silách, odmena príde, treba žiť už teraz a nečakať na príhodnejšie podmienky a najmä nezabúdať na krehkosť toho najcennejšieho, čo máme - života...

Snívajte, ale najmä meňte svoje sny na skutočnosť. Ja sa o to snažím, i keď moje alternatívne reality sú zatiaľ omnoho lepšie a prepracovanejšie než tá reálna realita.

Veľa šťastia v novom roku. A tiež lásky a trpezlivosti s ňou.

Vaša Bc. Miriela :)

The world behind

2010-12-13T00:56:00.003+01:00

To have to choose

life sentence - death sentence

To make the unbearable choice

living the death - dying the life

To decide

live and die

(Thoughts on Sophie´s Choice)

Realita vs. sen

2010-11-28T23:30:00.002+01:00

Je nedeľa večer a opäť si to raz razím autobusom do BB. Kdesi pred Zvolenom si začínam všímať podozrivú bielobu vonku za oknom a zdesene si uvedomujem, že vonku sneží. Zdesene preto, že sneh sa mi páči akurát tak na obrázku či na horách, ale v meste ho neznesiem, obzvlášť takom kopcovitom ako BB. Ďakujem Bohu za to, že pred odchodom z domu ma osvietilo a namiesto členkových čižiem na opätku som si vzala čižmy po kolená bez opätku.

Zastavujeme v BB. Dám si rukavice, zapnem bundu, na hlavu nasadím kapucňu a rýchlo vykročím smerom k železničnej stanici, kde má zastávku moja mestská. Automaticky siahnem do vrecka po mobil a chcem zavolať mame, že už sme dorazili, no vtedy si všimnem, že za ten posledný úsek cesty medzi ZV a BB stihol autobus nabrať desaťminútové meškanie a ja razom svoj spoj na byt nestíham. Zostávajú mi dve minúty, čo je málo na to dobehnúť to na stanicu na čas a ešte menej na to otočiť sa a skúsiť ho chytiť o zastávku ďalej.

Pridám teda do kroku a idem sa pokúsiť o nemožné.

Vynáram sa spoza zákruty a vidím svoj autobus. Na chvíľu sa vo mne rozdúcha nádej, rozbehnem sa, ignorujem čľapotanie snehu, možnosť roztresknutia sa dole ústami, dúfam, no nastupuje príliš málo ľudí. Autobus zatvára dvere, rozbieha sa a odchádza, keď už som od neho vzdialená iba na dosah ruky. Keby tak rak autobusári použili spätné zrkadlá a pozreli sa, či ešte niekto nebeží...

Zúrivo sa otočím na päte a vyberiem sa teda späť, na neskoršiu zastávku. Je mi ale jasné, že tak skoro sa na byt nedostanem, nadávam si a šomrem popod nos, no najviac na ten hlúpy sneh, ktorý mi fúka priamo do tváre a mokrí vlasy.

Nakoniec dlho nečakám, no ide mi iba mestská, ktorá stojí na zastávke, z ktorej musím ešte desať minút šlapať do kopca. Nahnevane si odfrknem už len pri tej predstave, ale nemám na výber a tak nasadnem.

Kráčam hlúpou tmavou Sásovou a predstavujem si, ako by som to tu najradšej zrovnala so zemou. To mám za to, že som raz mala v nedeľu výnimočne celkom fajn náladu. BB sa mi teda pekne odvďačila, skazila mi náladu minimálne na ďalší deň.

Najhoršie ale je, že si bytostne uvedomujem ten šialený rozdiel medzi pochmúrnou studenou realitou a snom, ktorý by dokázal vzniknúť na motívy tejto inšpirácie. Keby som totiž išla napísať príbeh, možno by som tam pridala aj šmyknutie sa a pád do mokrého snehu, no zároveň aj či už milého chlapca, ktorý by zakričal autobusárovi, že má na mňa počkať alebo nejakého, čo by mi pomohol vstať či iného milého chlapca, ktorý by ma nenechal ísť samú tmavými ulicami a odprevadil by ma až po dvere činžiaku alebo nebodaj takého, ktorý by chytil medzi prsty snehovú vločku zaseknutú v prameni mojich vlasov, usmial sa na mňa a povedal by mi ako veľmi mi ten snehuliačí výzor pristane...

No ale realita je ako vždy tvrdá ako facka. Snívajte s nami, nič iné nám akosi nezostáva. Len zlá nálada, bolesť hlavy a kdesi v kúte srdca nádej a sny.

Loca, un poco

2010-11-07T23:13:00.000+01:00

Sedím si v tmavom autobuse a miesto po mojom boku je prázdne.

Sledujem rozžiarené mestá, ktoré míňame a pripadám si ako nejaká bláznivá hrdinka z telenovely.

Som bláznivá, pretože si predstavujem ako vedľa mňa sedí niekto, kto vlastne nejestvuje, no ja dokonale rozoznávam črty jeho tváre, počujem jeho hlas, smiech, cítim jeho teplý dych na svojom líci, dotyky, ktoré spôsobujú brnenie vo všetkých nervových zakončeniach môjho tela.

Presne vidím každý jeden okamih našej spoločnej cesty ... životom.

Jednu romantickú pieseň v mojom prehrávači vystrieda druhá, ešte smutnejšia, a všetky tie obrazy z mojej hlavy razom zmiznú a nahradia ich iné, tentoraz tie reálne.

Sedím a dívam sa na dvojicu sediacu krížom cez uličku. Rozprávajú sa po anglicky, čo hneď upúta moju pozornosť. Chutná blondínočka s dokonalým, jemne americkým prízvukom a sympatický tmavovlasý kučeravý mladík so stredomorskou výslovnosťou.

Podvedome sa usmejem.

Po chvíli zmĺknu, on sa k nej nakloní a pobozká ju.

Samozrejme, pomyslím si, a tak rýchlo ako úsmev na moju tvár prišiel, z nej aj odíde.

And I just feel like I don´t fit anywhere.

16. Kapitola

2010-11-01T13:29:00.002+01:00

Ahojte "poviedkomoli" :) Do konca mesiaca som to síce nestihla, ale ani prvý deň nového nie je na zahodenie, či? Prichádzam teda s ďalšou kapitolkou k Érase, typicky trafenou a schizofrenickou, mierne "intermezzovou". Snáď sa vám bude páčiť a spríjemní vám voľný deň, enjoy ;)

16.Kapitola – Ani piatky nie sú bohvieaké

Bla-bla-bla. Bla-bla-bla. O nič viac som si v to ráno neodniesla z hodiny renesančnej literatúry. Ozaj prospešne strávená hodina, najmä ak sa človek cíti „like piece of crap“. Ale veď v pohode, zvykám si, len začínam mať podozrenie, že si zámerne vytláčam z pamäte spomienky na večeri strávené s Jairom, inak ozaj neviem, prečo mám okná vždy len z čias, keď som s ním. Fascinujúca zhoda okolností. Každopádne, v skutočnosti som nad tým na tej hodine veľa nerozmýšľala, pretože tak celkovo mi akosi príliš nefungoval mozog.

Ak by ste si ale mysleli, že potom už konečne prišla úľava a ja som svoj boľavý piatok mohla ísť v pokoji dožiť na nejaké útulné miesto, trebárs na vzduch do parku, s džúsikom v ruke, nečítali ste moje predchádzajúce riadky pozorne. Pretože tá vtipná časť dňa mala opäť raz ešte len prísť. Eduardova hodina.

Sedela som v triede a sledovala ako sa postupne zapĺňa ostatnými študentmi, ktorí aspoň na pohľad vyzerali byť omnoho zmierenejší s osudom než som bola v danom momente ja. Možno som im trochu závidela, ale možno ani nie, asi som si už tak nejak zvykla na ten svoj „trpiteľský“ osud a riešenie veľmi podivných príhod, udalostí a starostí. Povzdychla som si práve v momente, keď si vedľa mňa sadali baby.

„Čo malinké? Ťažká noc?“ očividne schválne ma so smiechom naťahovala Elisabeth. Nemala som náladu na takéto vtípky, tak som na ňu len vrhla jeden škaredý pohľad a ona zázračne rýchlo pochopila a sklapla. Spolu so Stef mi prestali venovať pozornosť a bavili sa ďalej po nemecky. Radšej som sa ani nepokúšala snažiť zachytiť o čom, aby som sa ešte nebodaj nedozvedela niečo, čo by som v skutočnosti asi vedieť ani veľmi nechcela.

„Hola, chicos.“ Strhla som sa zo zamyslenia a prebrala z vegetatívneho stavu mysle až na Eduardov pozdrav triede. Napriek obmedzenej funkcii mozgových závitov a obvodov mi neuniklo, že dnes vyzeral výnimočne dobre. Uf. Najmä v porovnaní s mojím zničeným vnútorným pocitom a následne aj vonkajším výzorom. Ach jaj. Automaticky som zabodla svoj pohľad do stránok zošita a nemienila ho zdvihnúť počas celej hodiny. Minimálne. Načo dráždiť hada bosou nohou prípadne s**ť tigra, keď má mladé?

„Ema?“ zničil mi vzápätí môj plán priamym oslovením. Nerada, ale predsa som sa na neho musela pomaly pozrieť. „Prečítaš nám ukážku?“ Dočerta, to nemyslíš vážne! Napadlo mi, ale zbytočne, očividne to vážne myslel. Elisabeth mi už podávala papier, ktorý medzičasom už asi Eduardo stihol rozdistribuovať po celej triede. Fasa. Fasa. Fasa. Joder.

Zhlboka som sa nadýchla, vzala do ruky papier a prekvapivo pevným hlasom s krásnym prízvukom začala čítať. Keď ty na mňa takto, ja na teba tiež... takto!

Hej, čítať viem krásne, škoda len, že keď sa následne spýtal, čo chcela tá pasáž povedať, nemala som ani potuchy. I keď, žily mi to netrhalo, mykla som skrátka plecami a nechala ho obrátiť sa na „inteligentnejších“ španielskych spolužiakov. A ja som sa opäť vrátila k svojmu pôvodnému plánu. V zdraví sa dožiť konca hodiny a potom sa konečne prebojovať ku káve a niečomu na jedenie. A čuduj sa svete, podarilo sa. Dokonca ani len ten jeho perfektný výzor mi to nesťažil.

Po hodine odo mňa Eduardo výnimočne ani nič nechcel, len nám všetkým zaželal pekný víkend a ako víchor sa vyvalil z triedy. Asi mal naponáhlo na obed alebo čo. Aj tak mi to bolo fuk. Asi ako všetko v ten deň, okrem mojich podivných vnútorných pocitov najmä v hlave a okolí žalúdka.

Babám síce bolo lepšie, očividne nemali za sebou až takú drsnú noc ako ja, i keď naisto ktovie či to niekedy budem vedieť povedať, akosi sa k téme včerajšieho večera vôbec nevracali a ja som sa aj tak trochu bála opýtať, na čo že som to zasa radšej zabudla.

Akoby zázrakom som pri tortille a kávičke úplne pookriala a dokonca sa začala usmievať a zapájať do rozhovoru, čo večer podnikneme. Zatiaľ ale nebol žiadny presný plán a baby aj tak ešte mali mať jednu hodinu americkej španielčiny, tak sme sa vlastne len dohodli, že sa dohodneme. Keď sa postavili, že už musia ísť, mne sa akosi ešte nechcelo, tak som sa len s nimi rozlúčila a naďalej si vychutnávala chvíľku pokoja, radosť z toho, že som sa jej vôbec dožila a premýšľala, čo s načatým dňom. Zaliezť do postele? Ísť sa prejsť po meste? Skočiť na nákupy? Vyvaliť sa s knihou na lavičku v parku? Hmmm, jedna predstava lepšia než druhá. No nakoniec som sa nedostala k realizácii ani jednej z nich.

Zazvonil mi totiž telefón.

„Sí, dígame?“ zodvihla som trochu neisto, pretože na displeji mi svietilo neznáme číslo.

No ten hlas, ktorý hrozne rýchlo bľabotal a ja som mu dokopy nič nerozumela, som spoznala hneď.

„Jairo? Más despacio, por fa´.“ požiadala som ho zúfalo. Dnes som za ním ozaj nemala šancu stíhať.

Zasmial sa, no našťastie zároveň aj vypočul moju prosbu.

„Pýtal som sa, kde práve si a čo robíš?“ Okej, debila zo mňa zasa robiť nemusíš, mala som chuť mu povedať, keď som začula ako veľmi spomalil a hovoril so mnou ako s nejakou fakt zaostalou trúbou. Ale akosi som sa zdržala podobných prejavov a skôr sa snažila nedať vo svojej nasledujúcej odpovedi najavo to, ako veľmi ma prekvapilo, že mi vôbec volá a takéto niečo sa ma pýta.

„Na káve v univerzitnej kaviarni.“ Jedna veta zodpovedala obe otázky a znelo to celkom vyrovnane a pohodovo, vôbec nie tak nervózne ako som sa cítila.

„Fakt? Paráda. Počkaj ma, o chvíľku som tam. Beso.“ Nedal mi šancu odporovať, rozlúčiť sa, nič. Super. Magor.

Otrávene som vložila mobil späť do tašky a keďže som už mala dojedené aj dopité, skočila som si k pultu aspoň po jeden sprite, nech tam nevysedávam len tak ako taká trapka. Pomaly som si usrkávala, nechtami poklopkávala po stole a snažila sa nesledovať stále dvere. A asi sa mi to aj celkom darilo, keďže som si Jairovu prítomnosť uvedomila až keď ma pozdravil a vtisol mi bozk na líce.

„G'morning, sunshine.“ Haha, aký vtipný, pomyslela som si, ale keď som zdvihla pohľad, stretla som sa s jeho vysmiatymi očami a neskutočne sladkým úprimným úsmevom, čo mi hneď zatvorilo ústa.

„Hola.“ Odvetila som a zistila, že mi v ústach akosi vyschlo. Rýchlo som si odpila zo spritu, ale nie zasa až tak rýchlo, aby som sa začala dusiť a bublinky mi išli až cez nos. Lebo to by ešte len bol trapas. A hneď by si to rozmyslel a zdrhol.

„Počuj, rozmýšľal som trochu o tom včerajšku.“ Začal trochu nervózne a na moje veľké prekvapenie ma chytil za ruku. A ja som si hneď najviac za celý deň želala, aby som nemala okno. Ale, ako zvyčajne, len želania nepomáhali. Takže z mojej strany sa dočkal len nesmelého úsmevu a tápania v tme.

„A na čo si prišiel?“ snažila som sa tváriť, že viem, o čom je reč. Skúmavo sa na mňa zahľadel, no po chvíli mi predsa len odpovedal. A stále nepúšťal moju ruku.

„Prišiel som na to, že si mala pravdu.“ Super, to som sa toho ale dozvedela. Môj zmätok sa asi odrazil aj na mojej tvári alebo patril k tým ľuďom, čo dokázali všetko vyčítať z jedného pohľadu do očí, pretože sa zvláštne pousmial a konečne mi aj trochu ozrejmil situáciu.

„Súhlasím s tebou, že by sme sa mohli stretávať častejšie, najmä teda aj za normálnejších, nealkoholových okolností.“ Usmieval sa na mňa a svoje prsty prepletal s mojimi. Začudovane som na neho pozrela, pretože ma prekvapili hneď dve veci. To, že som bola včera taká akčná a povedala mu niečo, čo ho doviedlo až k takýmto myšlienkam a, že keď už teda, tak na to reaguje takýmto spôsobom.

„Hm.“ Vydýchla som, aby mal aspoň nejakú odozvu, pretože som absolútne netušila, čo na to povedať. A, vďakabohu, sa s tým uspokojil.

„Tak čo? Máš teraz nejaké plány?“ opýtal sa ma odrazu a akoby si až teraz uvedomil, čo doposiaľ robil, pustil moju ruku. Stiahla som ju a chytila do nej teraz už prázdnu plechovku, nech sa mám čím zamestnať a neriešim to.

„Ani nie. Škola mi už skončila. Tak len domov, navariť, trochu si poklikať na nete a na večer si dohodnúť niečo s babami, keď tak.“ Mykla som plecami a zámerne sa vyhýbala pohľadu do jeho očí.

„Máš rada futbal?“ spýtal sa a ja som v prvom momente netušila, kam tým mieri.

„Tak normálne, prečo?“ zvolila som teda radšej vyhýbavú odpoveď.

„Ideme si teraz poobede s kamošmi trochu zahrať, vieš historici proti geografom, tak mi napadlo, že by si sa možno rada išla pozrieť.“ Hovoril, mykal pri tom plecami a ani jeden jedinký raz na mňa nepozrel. Toľko k španielskemu sebavedomiu.

Zostala som v takom šoku, že som vôbec nechápala, čo mu mám na to akože povedať.

„Ja... prepáč, ale musím si odskočiť.“ Vysúkala som zo seba naveľa, rýchlo som sa postavila, takmer pri tom prevrhla stoličku a upaľovala smerom k véckam. Toľko k môjmu sebavedomiu.

New autumn look

2010-10-26T19:22:00.003+02:00

Ahojček :) Trošku som to tu vynovila. Predsa len, i keď som ten bublifuk milovala, trčal tu už skoro pol roka. Tak hope you like it. Nejdem ho veľmi viac komentovať, nemám čas, bežím preč. Koncom týždňa snáď aj kapča k érase pribudne. Majte sa teda krásne. Pa ;)

Návrh

2010-10-11T16:00:00.002+02:00

Ahojky :) Mala som dnes plodnú cestu zo školy a tak akosi rozmýšľala nad poviedkou Kým zavládne spánok, známou aj ako "manželia právnici", a tak mi tak napadlo, že by som trochu pozmenila jej smerovanie a s tým aj názov. Je to ale na vás, ja sa neviem rozhodnúť. Chcete teda real life ending a ponechať názov alebo unreal happy ending a nový názov Vysnívané šťastie? Bol by síce brutálne gýčový, ale presne by vystihoval to ako by som poviedku a najmä jej koniec zmenila... Dajte teda vedieť v komentároch, ďakujem :)

P.S. pre tonks: nie, nepodarilo sa mi prísť na to "inteligentné" označenie vécok, ani nikto komu som to hovorila ešte neprišiel so žiadnym logickým vysvetlením, asi som sa hold mala spýtať barmana, ale bolo mi to trápne :D a ešte, vážne si mám do BB dopraviť tie opätky, je to až také vážne?

15. Kapitola

2010-10-04T21:18:00.002+02:00

Ehm, ahojte. Nejdem sa ospravedlňovať ani vyhovárať, poviem to skrátka takto. Bola som unavená, zmätená z nástupu na magisterské štúdium, z odchodu nosných pilierov môjho osobného života, polonávratu k starým zvykom, ktorý ma desí a teší zároveň, nešťastná zo situácie doma a frustrovaná zo "žitia" len vo svojich vymyslených poviedkových svetoch. Snažila som sa preto aspoň chvíľu žiť v realite, čo to si poriešiť, nájsť nové cesty, cestičky a barličky, a napokon v sebe znova objaviť aj tvorivé pohnútky.

Napriek tomu si myslím, že táto kapitola nie je dostatočne dobrá na to, aby vám vynahradila to dlhé mlčanie, prípadne sťažovanie sa. Ale čo už. Inú momentálne ponúknuť nedokážem.

Snáď sa vám v nej aspoň čosi bude páčiť, zopár vtipných momentov tam, dovolím si tvrdiť, je.

15.Kapitola – Ach, tie štvrtky

Keď som sa vo štvrtok ráno zobudila, moja myseľ bola asi dve sekundy blažene čistá, no potom sa krásna realita zmenila opäť na ironicky krutú. Priskorá hodina renesančnej literatúry, po nej rýchly návrat domov naraňajkovať sa a vyzdvihnúť Stefanie, aby sme už aj spoločne s Lis išli na hodinu histórie španielčiny, potom konečne ranná káva.

Ani len som sa nepokúšala predstierať, že babám a ich rozhovoru venujem pozornosť, zdesene som sledovala minútovú ručičku, ktorá sa tvrdohlavo pohybovala stále dopredu a ukrajovala tak z času, ktorý zostával do začiatku Eduardovej hodiny. Chytali ma staré maniere a mala som chuť zdrhnúť, no ako by som to mohla urobiť, keď už ma poznal, hm? Nijako.

„Počuj, nad čím rozmýšľaš? Len mi nepovedz, že nad Eduardom.“ Nachytala ma so smiechom na hruškách Stefanie.

„Neboj, čochvíľa ho uvidíš.“ Žmurkla na mňa vzápätí Lis a mne nenapadlo nič lepšie, než zahanbene skloniť hlavu do dlaní, čo samozrejme vyvolalo len ich synchronizovaný záchvat smiechu. Tak vám teda ďakujem baby, len keby ste vedeli ako vo mne postupne rastie zúfalstvo a zároveň strach z toho, že keď ma s ním opäť samu niekam zatvoria a on mi nebodaj aj zasa venuje bozk na líce, asi sa neudržím a po ňom skočím.

„Malinké...“ poľutovala ma Stefanie a naďalej sa na mne aj s Elisabeth skvelo zabávali. Poviem vám, je ozaj zábavné byť zábavná. Vrr.

„Poďme už radšej. Potrebujem vzduch.“ Povedala som mierne nepríjemne, na jeden hlt dopila zvyšnú kávu vo svojej šálke, a potom ňou asi až neprimerane prudko buchla o tanierik. Bez jediného zaváhania či pohľadu na prekvapené baby som sa však postavila, obliekla si sako, vzala tašku a vydala sa „v ústrety osudu“. Čo sa má stať, stane sa a je zbytočné vyhýbať sa nevyhnutnému. Bohvie, kde sa vo mne toľko rozhodnosti a odhodlania odrazu berie.

Celú cestu z kaviarne do „aularia“ som kráčala hodný kus pred babami, ktoré sa mi zatiaľ za chrbtom o čomsi bavili po nemecky. Zostáva len hádať o čom asi, ale nebude to ťažké uhádnuť. Žeby o mne? Bingo. Najskôr.

Nahodila som také raketové tempo, že do triedy som vpadla úplne zadýchaná a červená v tvári. Super. Ešteže tam zatiaľ okrem zopár domácich študentov nik iný nebol, čo by si ma aj všímal, tak som čo najtichšie zapadla na svoje miesto. Kým prišli baby a usadili sa vedľa mňa, už som bola „pohodlne“ usadená a pripravená na hodinu, perom som nervózne bubnovala po zápisníku a strhla som sa pi každom buchnutí dverí za mojím chrbtom. Ak sa aj pokúšali o niečom so mnou zhovárať, narazili na stenu mojej absolútnej nevšímavosti a duševnej neprítomnosti. Takže to rýchlo vzdali a pokračovali v bavení sa po nemecky.

„Už ticho, baby.“ Stíchli odrazu, keď ich napomenul mne už až podozrivo dobre znejúci mužský hlas. Zvrtla som sa a uvidela Eduarda ako si pomalým sebavedomým krokom vykračuje ku katedre a neviem prečo, mala som chuť si povzdychnúť. Našťastie sa mi podarilo samu seba spacifikovať. Otvorila som si zošit, cvaknutím zapla pero a snažila sa tváriť v rámci možností „normálne“ a „žhavo“ akurát tak do nasávania nových vedomostí z literatúry. Ale ktovie či mi to niekto uveril, keď som ani len seba nedokázala presvedčiť o tom, že to tak je, a že mi pohľad na Eduarda ani náhodou neprivoláva spomienky na včerajšie popoludnie v jeho pracovni a bozk na líce na rozlúčku. Ach jaj, ach jaj, Ema, Ema, zaúpela som v duchu a opätovne sa márne pokúšala sústrediť na akési stredoveké dielo, o ktorom rozprával a všetci si usilovne robili poznámky, len ja som sa akosi absolútne strácala v jeho slovách a ani náhodou nenachádzala pointu. A nepomohlo by vyhovoriť sa na cudzí jazyk, v tom problém tento raz ozaj nebol.

Potrebovala som sa nejako zamestnať, aby som naňho len stále nepokryte nečumela, tak som si vytiahla farbičky, ktoré som si nedávno kúpila spolu so zápisníkom a napriek svojmu nulovému talentu si začala len tak čmárať, nazvať to kreslením by bolo prílišné fandenie si.

„Ema?“ vytrhol ma odrazu z „pracovného“ nasadenia jeho hlas. Mykla som sa ako zlodej prichytený pri čine a vydesene na neho pozrela, no na moje veľké prekvapenie nevyzeral byť nahnevaný či nešťastný z toho, že nedávam pozor, práve naopak, usmieval sa na mňa. A keď som sa porozhliadla okolo seba, zistila som, že všetci si už pomaly spratávajú veci a vstávajú, len ja si stále čmáram. To už akože skončila hodina? Mala som chuť sa spýtať, no neodvážila som sa priznať, že som sa natoľko stratila vo svojich myšlienkach a snahách odviesť svoju vlastnú pozornosť na lepšie chodníčky, že mi ušiel celý jeho výklad. Tak som sa radšej na neho len nesmelo usmiala a odložila farbičky.

„Premýšľala si už o tom, o čom sme sa včera bavili?“ spýtal sa s úsmevom, podišiel smerom ku mne a oprel sa o lavicu predo mnou. Uhla som pohľadom a až potom odvetila:

„Áno, ale zatiaľ som na nič neprišla.“ Chabá obrana, ja viem, ale ... ALE!

„A nechceš sa ísť o tom ku mne porozprávať?“ spýtal sa a mňa tá zvláštna formulácia slov donútila naňho pozrieť a skúmavo sa mu zahľadieť priamo do tých krásnych zelených očí.

„Ani nie.“ Odvetila som a mňa samu prekvapilo ako rozhodne a tvrdo to znelo. Žeby náhly príval rozumu? Ťažko. Skôr čosi až príliš podozrivé v jeho pohľade. Čosi, čo sa mi ani trochu nepozdávalo.

„Dobre teda. A tlačivo s predmetmi, ktoré budeš navštevovať ešte vypísané nemáš? Žeby sme si aspoň to spolu prešli a by som ti to podpísal.“ Nevzdával sa v presviedčaní, aby ma predsa len nalákal do svojej pracovne a ako sa mi táto jeho snaha v kútiku duše páčila, tak ma v oveľa väčšej časti duše zároveň aj desila a rozčuľovala.

„Nie. Najskôr až budúci týždeň.“ Znela moja ďalšia nekompromisná odpoveď a na dôkaz toho, že ja už záležitosť považujem za uzavretú, som si hodila všetky veci do tašky a pomaly sa postavila.

„Fajn. Tak zajtra.“ Povedal podstatne nepríjemnejšie, narovnal sa, ani nepočkal na moju odpoveď, otočil sa mi chrbtom a odišiel si ku katedre po veci. Na viac som nečakala, rýchlo schmatla sako aj tašku a ponáhľala sa preč s jedinou zúfalou myšlienkou behajúcou mi po rozume: Prečo, dokelu, musí byť jeho hodina tri dni do týždňa po sebe?

...

Baby ma vtedy už netrpezlivo čakali vonku pred „aulariom“, no napriek ich naliehaniu, o čo išlo, som ich odbila len strohým „nič“ a potom už radšej zmenili tému a začali plánovať dnešný večer. Za seba vám poviem len, že som sa plánovala poriadne opiť. Posledný týždeň bol totiž priveľa i na jednu mladú trafenú Slovenku. Alebo možno práve preto som to všetko tak trošku nezvládala. Chcelo to skrátka chľast, chľast a ešte raz chľast. Ale ja potom nie som alkoholička, ok?

...

Akosi som vo svojom skvelom pláne zabudla na skutočnosť, že som sa dohodla aj s Jairom na stretnutí v Radio 8. A to nebol práve rozumný nápad ísť takto druhý krát pokúšať osud s vysokou dávkou alkoholu v krvi.

Rozumný či nerozumný, odohral sa tak či tak. U Ricarda sme v ten večer stiahli so Stefanie dve fľaše sladkého bieleho vína a k tomu jedno chupito de crema de orujo od neho ako pozornosť zdarma. Kým som sedela, bola som rada, že sedím, ale keď ma donútili sa postaviť, vôbec som nebola rada, že stojím. Nebolo mi síce ešte zle, ale dosť zvláštne na to, aby som vedela, že chcieť, aby som predviedla rovnú chôdzu bude mierne problematické. No čuduj sa svete, po počiatočnej dezorientácii sa to vyjdením na čerstvý vzduch zlepšilo tak, až som samu seba v duchu zahriakla za to, ako som podceňovala svoju slovenskú náturu. Na to ísť do Radia 8 bolo vtedy ale ešte skoro, tak sme opäť najprv zapadli cestou do Flemingu. A ja, čerstvo vytriezvená, som samozrejme neodolala ponuke dať si s babami jedno pivo. Prekvapivo ma to nedorazilo, fungovala som si veselo ďalej, komunikovala, tancovala.

Zažila som len malý incident na véckach, keď som dorazila do chodbičky v ktorej boli dvoje dvere a tieto boli označené zeleným trojuholníčkom a modrým štvorčekom. Myslím, že zmätená by som v tomto prípade bola v akomkoľvek stave. Zarazene som tam zostala stáť a premýšľala, do ktorých sa teda vydať. Zapojením všetkých mozgových obvodov som napokon dospela k rozhodnutiu vyskúšať tie so zelenou značkou. Vykročila som teda smerom k nim a čo čert nechcel, v momente keď som sa chcela dotknúť dverí, ich niekto otvoril priamo proti mne. Stihla som sa uhnúť, no zaujímavé na tom bolo to, že ten „niekto“ bol mužského rodu. Prekvapene sme na seba pozreli, zamrmlala som: „Sorry,“ a rýchlo sa stratila v dverách označených modrou. A hej, ocitla som sa v správnych. Ťažko povedať aké motívy ich viedli k takému mätúcemu značeniu. Možno sa to raz dozviem, ale ak aj nie, žily mi to rozhodne trhať nebude. Veď prečo by aj malo.

O niečo neskôr sme sa nakoniec aj s partiou ďalších erasmákov, na ktorých sme narazili vo Flemingu, napokon predsa len vydali smer Radio 8. Dohoda s Jairom znela len, že sa tam stretneme, presnú hodinu sme si neurčili a keď som uvidela tie davy ľudí, bolo mi jasné, že aj miesto sme si zvolili príliš „široko“ a že sa skôr stretneme náhodou než cielene. Nedá sa ale povedať, že by mi to robilo vrásky na čele, jednoducho som vošla so svojou partiou, cestou okolo baru získala do ruky fľašu piva a pretlačila sa s nimi do zadnej časti, kde sme si zložili veci a začali sa „natriasať“. Aspoň tak mi to v rámci možností tanca s fľašou v ruke prišlo. Periférnym videním som v jednom momente zazrela toho magora z minula, tak som sa mu rýchlo zvrtla chrbtom a ďalej ho neriešila. Treba dúfať, že mu posledný stret s Jairom bohato stačil a tak nebude riskovať, ale si radšej nájde iný objekt záujmu.

O prázdnu fľašu neskôr som uznala za vhodné ísť sa preventívne postaviť do radu na babské vécka. Asi som mala večer incidentov na véckach, pretože tam zasa bola taká vtipne malá kabínka, že som sa tam najprv nevedela vopchať a za sebou zatvoriť, následne som zistila, že taká tá západka na zamknutie na dverách akosi nie je práve docentrovaná k diere v zárubni, a aby sa mi vôbec podarilo sa zatvoriť, musela som vyvinúť enormné fyzické úsilie, podotýkam, že bez toho tie dvere nechceli držať, mali akúsi prisilnú vôľu smerom dnu. Len mi hlúpej nedocvaklo, že najväčšia sranda príde tým pádom až v okamihu, keď sa odtiaľ budem chcieť dostať von. Za toho boha mi to nešlo otvoriť, mordovala som sa s tým ako som len vládala, predstavovala si ten trapas vzhľadom na ten dlhý rad, ktorý na vykonanie svojej potreby v miestnosti, v ktorej som sa zasekla, ešte len čakal, a pomaly prepadala zúfalstvu a panike. No zároveň sa asi kdesi zachoval aj posledný kúsok môjho zdravého rozumu a chladnej rozvahy, podarilo sa mi na sekundu nechať dvere dverami, zhlboka sa nadýchnuť a vydýchnuť a povedať si, že teraz, keď to skúsim, už to pôjde a nebudem myslieť na to, čo potom ak nie. A čuduj sa svete, otvorila som sa.

S výrazom ja-nič-ja-muzikant som odtiaľ teda rýchlo trielila kade ľahšie. Snažila som sa zbadať niekde svoje prevažne blonďavé erasmus osadenstvo, pretože pri našich veciach už neboli, čo mimochodom absolútne nedávalo zmysel, keďže boli všetci dosť chúlostiví pokiaľ išlo o možnosť, že by ich mohli okradnúť. S povzdychom som sa teda začala okolo seba obzerať a čoskoro som našla, i keď nie práve to, čo som hľadala.

Hlávka mi ihneď začala šrotovať, či sa ísť prihovoriť a či nie, či radšej hrať slepú alebo sa nenápadne začať približovať. Ešteže sa moje dilemy a problémy vždy vyriešia za mňa. V danom momente sa totiž otočil a naše oči „sa stretli“. Ach, jaj.

„Hola, Ema, qué tal?“ prišiel ku mne, pobozkal ma na líce, ale tak tesne takmer až ku kútiku úst a neviem prečo, ale akosi som na neho odrazu vôbec nemala náladu. No donútila som sa usmievať, byť milá, tancovať, a keď mi do ruky vtlačil fľašu piva, neprotestovala som. Ja vôbec málokedy protestujem, ak ste si to ešte nevšimli. Pila som, pila, vlnila sa do rytmu, s miernou námahou rozmýšľala a konverzovala. Pamätám si ešte jedno „dopĺňanie tekutín“ pivom, a potom... nemám síce pocit, že som bola až taká opitá, ale... na viac „hriechov“ sa už nepamätám. A možno je to tak najlepšie.

...

Pokúsim sa vyjadriť to slušne. Nemám rada ten hlúpy španielsky zvyk chodiť von „žiť“ práve vo štvrtok večer, keď jestvujú aj takí úbohí jedinci ako nemenovaná slovenská erasmus študentka, ktorá v piatok začína školu o deviatej ráno a práve predmetom, ktorý naozaj veľmi potrebuje, aby jej ho naspäť doma potom uznali.

Absolútna dezorientácia pri zvonení budíka, bolesť hlavy, zmätok namiesto spomienok na priebeh noci. Zúfalá potreba dostať do seba čo najrýchlejšie hektolitre vody. Číre zdesenie pri pohľade do zrkadla, rýchly skok pod sprchu. Obliekanie, maľovanie, česanie, fúkanie, žehlenie. Jeden keks do žalúdka, obliecť sako, schmatnúť tašku, kľúče a rýchlo vypadnúť.

A celý ten čas len jedna jediná neodbytná myšlienka: „Už nikdy viac!“

A zároveň akési vnútorné presvedčenie, že napriek tomu nie je šanca, aby som to naozaj dodržala.

Stratená sama v sebe

2010-09-23T23:15:00.000+02:00

Verím, že všetko v živote má svoj zmysel, že všetko zlé je na niečo dobré.

Naozaj sa v to snažím veriť a dúfam, že aj keď ten zmysel teraz nevidím či nechápem, poznanie raz príde. Pokúšam sa brať život s nadhľadom a vravieť si, že ešte vždy mohlo byť horšie, hľadám pozitívnu stránku veci. No občas je už toho na mňa priveľa. Nech robím, čo robím, nenachádzam žiadne pozitíva a smejem sa cez slzy. Veľké slané kropaje vody kaliace môj zrak a stekajúce po lícach až dolu k brade.

Je namáhavé predstierať, že sa nič nedeje, keď sa deje, tváriť sa, že je všetko v poriadku, keď nie je.

No zároveň sa desím prejaviť, čo naozaj cítim, pretože na prípadnú otázku, čo mi je, by som nevedela nájsť odpoveď. Som predsa zdravá, tak čo viac by som mohla chcieť? Nebodaj tú hlúpu abstraktnú vec menom šťastie?

Momentálne by mi stačil "len" svätý pokoj a opätovná možnosť sa slobodne nadýchnuť. Môcť si v pokoji hľadať samú seba a vlastnú cestu životom, nebyť ovplyvňovaná zo všetkých strán, nemusieť brať ohľady na všetkých okrem vlastného srdca.

Ešte 645 dní a potom... potom snáď budem konečne môcť skoncovať so svojím "neživotom" a začať žiť podľa seba, podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. A nie podľa druhých.

Nestíham tak ako by som chcela

2010-09-15T13:15:00.004+02:00

Je mi to až trápne ako sem pridávam len samé hlúposti a výhovorky namiesto kapitol, ale napriek tomu, že nerobím dokopy nič, nestíham písať tak ako by som chcela. Keď mám čas, nemám múzu, a keď mám múzu, nemám zasa čas. Škola sa neúprosne blíži, v piatok idem na zápis a v pondelok hneď začínam, mám totálne desivý rozvrh a tak sa radšej v posledných dňoch voľna zúfalo snažím o to si ešte ako tak oddýchnuť, pozerám všetky filmy a seriály, čo som doteraz nestihla, čítam knihy, chodím von a stala som sa závislou na Simsoch. Ale ja sa vážne snažím, aby čo najskôr niečo pribudlo, snáď ešte do konca týždňa stihnem Érase. Najviac ma ale mrzí, že tak po riedko pridávam už asi rok, ale v najbližšom čase sa to ani náhodou nezlepší... nostalgicky spomínam na časy, keď som dokázala mať tu príspevok každé dva-tri dni :( Napriek všetkému, ale verím, že svojich "skalných" čitateľov si udržím, pretože z vás mám pocit, že vás ešte stále "bavím", o čom ja niekedy pri zverejňovaní kapitol silno pochybujem, že by sa to vôbec niekomu mohlo páčiť. Ale to je asi bežné autorské podceňovanie sa... No nič, želám vám pekný voľný deň aj zvyšok týždňa, ja zasa idem...

Prišla som, aby som znova odišla

2010-09-01T18:46:00.003+02:00

Ahojte :)

V prvom rade vrelá vďaka za vaše ako vždy milé ohlasy k poslednej kapitole. Pre tých, ktorí si to ešte nevšimli v sekcii na boku, v tom balíčku bolo to tričko vložené na konci kapitoly. Tequilu jej mal objednať preto, lebo je to jej obľúbený alkohol, a keďže ide v podstate o mňa, ani veľmi netreba hľadať dôvody, že prečo, rovnako pre to má aj v tendencii si pospevovať, lebo to dosť často robievam aj ja :D A Paľo nebol zase až taký ťažký oriešok ako sa tu na prvý pohľad zdal, poznáte to, chlapská maska "tvrďasa"... Ale dosť na túto tému.

Ako bolo v Belgicku a Holandsku? Úžasne. 318 fotiek je toho jasným dôkazom. A nebyť toho, že si na začiatku zabudnem nastaviť nižšiu kvalitu fotiek, bolo by ich aj viac. A kúpila som si v zľave akej sa nedá odolať konečne aj nejaké tie šaty z Desigualu (nie žeby mi ich mama bola sľúbila už za štátnice, ale veď pohodka :D). V Amsterdame som si kúpila cibuľky tulipánov, koketovala s myšlienkou kúpiť si aj sadeničky marihuany a odchádzala jemne sklamaná, že sa mi nepodarilo zájsť si do coffee shopu na legálneho jointa :( Never mind, příšte.

A kedy pribudne niečo ďalšie? Ani srnka netuší. Všetky kapitoly sú ledva v začiatkoch a ja zajtra odchádzam stráviť víkend do Trenčína. Potom sa mi snáď niečo podarí splodiť a do jarmoku, ktorý je ten ďalší víkend, aj niečo pribudne. Vy sa teda majte zatiaľ krásne a školopovinným želám pekný prvý školský deň :D

Pac a pusu ;)